Bol som vtedy siedmak. Na jeseň v roku 1988, v roku olympijskych hier v Calgary a v Soule sme v škole v prírode hrali s chalanmi v jednom kuse futbal. Marek Hroššo a ja sme sa striedali v bránke. S mojou nízkou postavou to na hádzanárske bránky ešte stále stačilo. Mal som dres. Taký čo mi rodina (emigranti z šesťdesiateho ôsmeho) z Kanady doviezla. Už mohli prísť, už boli kanadskí občania. Na hrudi dresu som mal číslo 99. Jasné, číslo na hrudi v Amerike nosili len americkí futbalisti. Ale mne to nevadilo, nosil som ho všade, doma, do školy aj na futbal,… V komunistickom Československu znamenalo vtedy číslo 99 jediné, Wayne Gretzky.
MUSICA RUNICA: ELTON JOHN – Nikita
PRIŠLA „AMIERIKA“
Naša emigrantská rodina Klimovcov v tom čase chodila na Slovensko takmer každý rok. Prvýkrát prišli do Bratislavy v polovici 80tych rokov. Priviezol ich autobus z Viedne. Pamätám si, ako sa mi prvýkrát stretol pohľad so sesternicou Monikou a bratrancom Palkom, ktorí sedeli za oknom toho autobusu. Stál som na výstupnom peróne na Mlynských Nivách. Bol som celý bez seba. Dojatý a nedočkavý. Prišla rodina, ktorú som dovtedy poznal len z rozprávania a fotografií. A s nimi prišla „Amerika“. Prišli žuvačky, mentolové, škoricové aj kokakolové. Robili väčšie bubliny ako moja hlava a nelepili sa na vlasy keď praskli. Prišli tričká, šortky s javorovým listom. Prišlo Nintendo Rain Shower kde panáčik na dvoch obrazovkách posúval prádlo aby nezmoklo. Prišiel prvý gél na vlasy Studio Line od L’orealu a návrhy mojej mame aby ma dala ostrihať na ježka. V tom čase to bola systémová rebélia a desťročné decko z toho mohlo mať v škole problémy. Vlasy som si mohol nagélovať doma v byte, nie však vonku. Socialistické tužidlo na vlasy, ktoré používala moja pubertálna sestra smrdelo v tom čase ako nafta zmiešaná s lepidlom na linoleum.
FORD AUTO SNOV
V nasledujúcich dvoch rokoch chodili naši „Kanaďania“ do Bratislavy už na aute. Požičali ho vo Viedni v požičovni. Nechápal som ako je možné požičať si auto. Dodnes si pamätám, že to bol raz zlatý a raz biely Ford Sierra. Panečku, to bolo fáro! Keď hokejový výber ČSSR vyhral v Prahe v 85-tom titul majstra sveta, krajinou išli pravdivé fámy, že každý hráč z toho výberu dostal za titul od Štrougala červený Ford Escort. Bolo to v čase, keď môj otec chodil svojim nadriadeným (alebo kamarátom?) vystáť poradovníky na autá, na Škody 125ky, Rapidy a neskôr už Favority. My sme mali Dáciu 1300ku. Strašné auto. Furt sa kazilo, ale otec naň nedal dopustiť, lebo malo veľký kufor, v ktorom sa do Juhoslávie dali prepašovať pod dekou a nákladom až dva 20 litrové kanistre na benzín, ktorý kupoval na lístky. Mal z práce také zelené. To boli na „špeciál“ do škodoviek, tuším v hodnote 2,80 Kčs. Ale do Dácie išiel „super“. Lístky na super boli tuším červené v hodnote 3,10. Tak otec vždy strčil rozdiel v hotovosti pumpárovi do vačku aby mu tie nesprávne lístky zobral. Strčil mu ich do náprsného vrecka tých červených, často zamazaných smradľavých monteriek s kšandami a mohli sme „jachať“, ako otec zvykol vždy po nastúpení do auta poznamenať.
BORIS NIE LEN ROZHODCA
Dres s 99-kou mi v bránke pri futbale dodával takú zvláštnu odvahu. Keď som ho mal, bol som frajer. A taký frajer v hádzanárskej bráne sa ani silným peckám z voleja nevyhýba a do striel sa hádže. Bavilo ma to, nebol som najhorší… Pískal nám Boris Koreň. Mladý, fúzatý, vysokoškolský študent, učiteľský praktikant. Veľa fajčil, vyučoval dejepis, ľúbil praktikantku Janku, ktorá mu neskôr zomrela. Učil nás s nadšením a ja som mal dejepis aj vďaka nemu veľmi rád. Myslím, že bol zväzák. Šak to boli vtedy takmer všetci na VŠ asi…
MARTIN SPOLUBÝVAJÚCI
Na izbe som bol ubytovaný s Martinom Winklerom, skvelý kamoš. Dobrý bežec, vychudnutý, bledý, nosatý. Hral na zobcovú aj priečnu flautu. Všetci sme ho volali Kyslík. Tú prezývku dostal podľa postavy v perestrojkovom ideologickom seriáli „Dva roky prázdnin“, kde tvorcovia, čuduj sa svete, natočili aj pre režim sebakritické scény vojenskej šikany. Martina nik nešikanoval ako Kyslíka. Možno preto, že bol najrýchlejší, najďalej doskočil do piesku a s Mirom Vincenecom a Petrom Sabolom vždy vyrátal matematické príklady ako prvý. A možno aj preto, že takmer nikomu nepovedal, že hrá na tie flauty. Mal doma počítač Sinclair ZX Spectrum, na ktorý sme sa k nemu domov po škole chodili hrávať. Mávali u nich v špajzke vždy čerstvé škvarky, ktoré som tam chodil vyjedať napriek jeho prosbám, aby som to už nerobil, lebo si to rodičia všimnú. Taký som ja bol vtáčik…
AMERICKÉ VOĽBY INKOGNITO NA IZBE
Na prelome októbra a novembra 1988 nás v tej izbe v škole v prírode zastihli americké prezidentské voľby. Vedeli sme, že po 8 rokoch odchádza obľúbený Ronald Regan, ktorému sme my doma strašne držali palce. Vždy keď sa mal stretnúť s Gorbačovom, chceli sme aby „sme už vyhrali“ a mohli konečne ísť na západ. A chceli sme chodiť do Juhoslávie častejšie ako raz za 3 roky, keďže rodičia nestraníci nemali na cestovnú doložku a devízový prísľub častejšie v 80tych rokoch nárok. Boris, ten mladý učiteľ, vedel, že mám na izbe tranzistor AIWA AR – 888 DELUXE, ktorý mi naši kúpili v Tuzexe na Gorkého ulici za 50 bonov vexlovaných za kanadské doláre. Chcel strašne vedieť ako to s tými voľbami dopadne. O deviatej bola v škole prírode večierka. Boris k nám po večierke chodil počúvať to rádio. Vytiahol som tranzistor a naladil „Hlas Ameriky“ s Antonom Hlinkom za mikrofónom. Mali sme debatu. Takú jednoduchú ako pri hokeji alebo pri tom futbale… Že kto má tie voľby vyhrať. Ja som bol jasný „reganovec“, takže som pochopiteľne držal palce jeho nástupcovi Georgovi Bushovi. A učiteľ Boris mi hovoril, že lepším kandidátom „pre nás“ je ten druhý, demokrat Michael Dukakis.
„Blbosť, Bush musí Rusov nakopať do zadku, nech už je konečne koniec.“
„Lepší je Dukakis, bude si s Gorbačovom viac rozumieť, prestane nám hroziť jadrová 3. svetová vojna a všetko pôjde hladšie a rýchlejšie.“
„Dukakis je mäkký, každý vie, že demokrati sú mäkkí a s komunistami zatočia len republikáni!“
„Ticho, nepočujem! Tie rušičky sú strašné, stráca sa to. Natoč to viac ku mne a daj to vyššie.“
„Otvor okno, bude lepší signál. HAHAHAHA!!!“, nastal výbuch smechu, ktorý nás troch mohol definitívne prezradiť.
GEORGE BUSH, AJ ON ZA TO MÔŽE…
Také sú moje prvé spomienky na kontakt s menom George Bush (ten starší). Text píšem pár hodín od chvíle, kedy tento veľký muž „západu“ a jeden z najväčších symbolov porážky komunizmu vydýchol naposledy. Každá z veľkých postáv histórie a politiky si píše svoju temnú a svoju svetlú kapitolu súčasne a ja rozhodne nemienim byť Bushovým sudcom. Ale jedno si predsalen prajem. Aby si moji rovesníci a od nich starší (mladšie ročníky do toho nechcem ťahať) spomenuli kde sme boli a ako sme žili v tých našich denných realitách tej doby pred zmenou režimu. A pozrite sa kde žijeme dnes…
Dnes máme ešte stále možnosť voľby. Stále sme súčasťou aliancie, ktorá má odolať nikdy nekončiacim chúťkam východného obra položiť ruku na slobodu a demokraciu západného typu. Som presvedčený, že práve zmeny, za ktorými v 80tych rokoch stál Regan a po ňom Bush, priniesli našim ľuďom ekonomickú prosperitu, ktorú rozvíjame dodnes. A nie len to. S touto zmenou prišlo do spoločnosti zdravé sebavedomie, voľný pohyb za hranicami našej krajiny, voľný obchod, sloboda slova a prístup k informáciám. Napriek turbulentnej dobe, ktorú dnes prežívame sa stále cítim slobodný vo svojej krajine, v ktorej chcem so Zuzanou vychovávať naše deti a neskôr zostárnuť pri ich deťoch. Za slobodu sa oplatí bojovať a ustáť mnoho ťažkého, čím si naša spoločnosť teraz prechádza. A teda napriek všetkému nie ideálnemu, som hlboko vďačný za to čo tu od konca roku 1989 máme a žijeme. A za to môže aj on, George Bush (ten starší). Česť jeho pamiatke.
