Publikované

STEFANIK TRAIL „KLASIKA“ – TERAZ ALEBO NIKDY

Tento príspevok patrí všetkým tým, ktorí chceli „niekedy“ prijať výzvu akou je dnes STEFANIK TRAIL 140. Výzva STEFANIK TRAIL je tu od 1. júna 2013. Vtedy sa to všetko pre bežcov začalo. Nám organizátorom nedával STEFANIK TRAIL spať minimálne rok pred svojim prvým štartom.

ZAČIATOK – HLADINÁ KLESÁ NEZNÁMO PREČO

Snívať sen? To je málo. Treba ho aj naozaj žiť.

Je to divné. Pred STEFANIK TRAIL, ešte pred tým ako som sa začal zaoberať myšlienkou, že niečo také s priateľmi spískam, som žil svoj život nejako pokľudne. Mal som mnoho želaní, prianí, mnoho túžob, snov a sníčkov. Nemal som však nikdy nejaký dostatočný drive, aby som ich v živote začal plniť. Musel dospieť čas. Alebo ešte presnejšie, musel som asi vo svojej profesii cítiť hlboké prázdno, ktoré ma začalo desiť a nemienil som čakať na to, kým ma úplne pohltí. Urobiť niečo so sebou, zmeniť aspoň na čas pravidlá hry, začať hrať podľa vlastných pravidiel aj keby to malo stáť mnoho držkopádov… Toto začalo vo mne bublať v čase, keď som mal najvyšší plat, keď prišiel na svet môj druhý syn a sám seba som sa pýtal, čo Lukášovi a Jakubovi v budúcnosti dám? Čo, ak to nemajú byť len peniaze a pochybná autorita muža otca, ktorý vo svojich 35+ rokoch už ani nevie, kam má namierené? Čo teda vlastne od seba samého chcem?

Blbo mi bolo. Fyzicky aj na duši. Malý a ťažký som si pripadal v tom čase. Ako riasami obrastajúci kameň na dne krásneho akvárka. A chcel som byť ľahký a veľký. Veľký pre seba. Veľký hocičím, aj drobnou vecou, drobným skutkom, ale hlavne niečím, čo ma definuje bez pokynov a prianí iných. Potreboval som sa vymaniť spod tlaku, aký na otcov po 35-ke občas doľahne, ak si nie sú istí, že to, čo sa od nich v nasledujúcich rokoch očakáva, zvládnu.

Mal som šťastie. Mal som všetko potrebné vďaka manželke Zuzane, vďaka jej rodine a mojim rodičom. Všetko som mal a predsa som sa cítil prázdny. Divné. Tak divné, že si ten pocit prázdnoty neskôr dáva človek sám za vinu a začne sa v tom celom nejak krútiť a nevyznať sa. Poznáte to? Zažili ste niekedy?

KNIŽKA DVE – SLAMKY SA CHYTAŤ TREBA

Štefánik v Srbsku bojujúci o holý život a v podstate blázon v Mexiku, čo z dlhej chvíle zorganizoval horský ultramaratón. Dva príbehy z dvoch kníh na jednej dovolenke na lehátku. Dostali sa mi do hlavy, spojili sa a už z nej nechceli odísť. Čo mali tieto dva príbehy dvoch úplne odlišných chlapov spoločné? Boli pravdivé a predsa vyzerali tak neskutočne. Obe knihy boli tak podnetné, že si našli cestu do kníh. Ich ponuky v oboch prípadoch, väčšinou „blikajú“ na internetových shopoch s poznámkou „vypredané“. A čo ja v tom celom? Žiaden biznis plán, žiadna stratégia, len nový skvelý pocit. V normálnom živote v zásade somarina, že áno… Lenže môj život v mojom vnútri už nebol celkom normálny a tak oba tieto príbehy dostali šancu. Vlastne, ako sa neskôr ukázalo, to ja som dostal novú šancu. Do príbehov som sa doslova zamiloval a chcel som, aby ich vo vzájomnom prepojení spoznali aj iní.

MOJE „TERAZ ALEBO NIKDY“

Nemal som už kam „rozumne“ ustúpiť a dať si s tou „blbosťou“ pokoj. Rozumný som bol X rokov v korporátnej kultúre veľkých aj menších firiem a predsa som tam nenašiel vnútorné naplnenie. Zuzana sa práve vracala z mnohoročnej materskej dovolenky. Tešila sa na sebarealizáciu v práci. Vždy v tom bola o mnoho tried lepšia ako ja. Otec a najbližší priatelia, rovnako netušiaci, čo všetko si na seba „pletieme“, boli nápadom nadšení, povzbudzovali ma a ponúkali pomoc. Stalo sa. Bolo to moje „teraz, alebo nikdy“. Najskôr pár jednotlivcov, neskôr desiatky kamarátov a dnes už stovky ľudí, dobrovoľníkov ochotne ponúkali a stále ponúkajú pomoc. To sa mi nikdy v korporáte nestalo. Tam môj život po dobu viac ako 15 rokov vypĺňali dlhotrvajúce mítingy, školenia, prezentácie, obchodné rokovania, kariérne hodnotenia, platové výmery, prémie, assessmenty, virtuálne vzostupy a pády. Začal som teda najmä vďaka pomoci druhých dýchať nový vzduch, ktorý mi pomohol odpútať sa od toho, čo už muselo odísť, aby som sám so sebou v úcte prežil.

ČO VLASTNE CHCEŠ?

…túto otázku som si kládol na začiatku, keď som chcel stanoviť svoj cieľ. Vlastne si ju kladiem aj dnes. No, vlastne si ju kladiem každý deň. Asi to tak má byť. Vstanem, vyvenčím psa, umyjem si zuby, spravím raňajky a niekde medzi tým sa sám seba spýtam, „Čo vlastne chceš?“. Nie biznisový cieľ, nie cieľ o počtoch účastníkov, nie revenue tresholdy a kontinuálne rastúce zisky. Chcel som „len“, aby si každý aktívny hobby športovec na Slovnesku, venujúci sa aj behu, raz pomyslel, „aj ja chcem raz dokázať zabehnúť STEFANIK TRAIL“.

Máš ty svoje „Čo vlastne chceš?“ Dúfam, že áno. Odpoveď na tú otázku nie je len motor, ale tiež kýl aj plachta vlastnej lode s menom „ŽIVOT“. Myslím si, že ak mám odpoveď na otázku „Čo vlastne chceš?“, žije sa mi v tomto svete omnoho ľahšie. Tá odpoveď sa môže meniť. A kľudne celkom často. Hlavne ak si ju niekto ako ja kladie takmer každý deň.

STEFANIK TRAIL AKO SÚČASŤ CESTY – AJ TEJ TVOJEJ

Z tohto tu je jasné, že STEFANIK TRAIL sa v istom momente a na pomerne dlhú dobu stal jedným z mojich najdôležitejších „Čo vlastne chceš?“. Bola a je to stále cesta, kde sa len ťažko začne človek nudiť. Prekonať prekážky s financovaním podujatia, získať si dôveru bežcov, najbližších kolegov v tíme a neskôr stoviek dobrovoľníkov, ale sa aj vyrovnávať s reakciami neprajníkov a nachádzať motiváciu pokračovať ďalej. STEFANIK TRAIL je môj nie len manažérsky, ale aj bežecký cieľ. Snažím sa ho každý rok robiť ako podujatie pre seba, pre toho bežca, ktorý je vo mne a ktorý každý rok objavuje aj u nás aj v zahraničí nové bežecké výzvy a prístupy starostlivosti organizátorov o bežcov, svojich klientov.

STEFANIK TRAIL môže byť aj tvojim „Čo vlastne chceš?“. Nie, nemám na mysli, že by sa to podujatie malo stať stredom tvojho vesmíru, ako sa to na dlhé roky deje mne. Čínsky filozof Konfucius už pred dva a pol tisícmi rokov povedal to dnešné známe nie len ultrabežecké „Cesta je cieľ.“ Vedľa tejto vzletnej filozofickej myšlienky je ale aj druhá veta, „Na tvojej ceste leží mnoho cieľov.“ Znie asi trochu lopatisticky, ale pre športovcov, aj pre nás hobbykov, je určite veľmi zrozumiteľná. Okrem roku 2014, kedy som vlastné preteky STEFANIK TRAIL bežal, som sa každý rok pozeral do tváre tým, čo pribiehali po viac ako 140 kilometroch do cieľa. Vítal som ich spolu s rodinou Milana Rastislava Štefánika pod jeho sochou v Bratislave a ďakoval im za ich obdivuhodný výkon. Vždy som im videl na tvári, že tá cesta, tá príprava a strašná námaha a sebaprekonanie na konci v cieli stáli za to.

ROK 2021 – TERAZ ALEBO NIKDY –  ROZLÚČKA S „KLASIKOU“

Môj pradedo mi v čase, keď som mal 12 rokov vravieval toto, „Šecko sa pomine, jak to masso v komíne.“ a pri tom sa vždy pobavene smial. Častokrát veci nekončia, lebo už nedávajú zmysel. Kapitoly životné, profesné aj bežecké často končíme, pretože sme na našej ceste našli ďalší dôležitý projekt, cieľ, alebo nové „Čo vlastne chceš?“. Projekty ako rodina, nové náročné športové ciele, vlastné zdravie, zdravie svojich blízkych, to sú projekty, pre ktoré sa oplatí v živote posúvať vpred. Nech to znie na prvé počutie akokoľvek hrubo, všetko je to o investovaní. O investovaní energie, času, emócií, často nemalých vlastných prostriedkov. Som si istý, že za tých dnes už viac ako deväť rokov môj najvernejší tím kolegov na čele s Betkou, pokračujúc Borisom, Mikim, Janom, Vladom, Vilom, Danielom, Reném, Petrom, Zuzanou, Palim, Martinom, Líviou, Jurajom, Tamarou, Dušanom, Martinou, Romanom, Jankou, Radom, Marcelom, Ivanom, Marekom, Daliborom, Danielom, Katkou, Majkou, Michalom, Silviou, Jozefom, Slavom, Matúšom,… investoval do STEFANIK TRAIL naozaj obrovské množstvo energie, úsilia, talentu, času a emócií. Týchto zopár krstných mien je predvojom ďalších mnoho stoviek nesmierne obetavých a dobrosrdečných dobrovoľníkov, bez ktorých by každoročne mozaika STEFANIK TRAIL vôbec nedávala zmysel. Naša pôvodná snaha by sa bez toľkých obetavých ľudí a ich každoročného totálneho nasadenia nikdy nepremenila na skutočnosť, ktorú sme každý rok spolu s bežcami zažívali a zažívame.

Rok 2021 bude posledným rokom, kedy budú mať možnosť ultrabežci zažiť tie najdlhšie trasy 144 km a 86 km vo svojej dnešnej, resp. „originálnej“ podobe pri plnom servise stoviek dobrovoľníkov na trase, na kontrolách a na občerstvovacích staniciach. Nikdy nehovor NIKDY, ale na týchto trasách so štartom na Bradle (resp. v Sološnici) a so stanicami Dobrá Voda, vodná nádrž Buková, Sološnica, Pezinská Baba, Kamzík, Devín, s cieľom v bratislavskej Eurovei pod sochou M. R. Štefánika, sa s najväčšou pravdepodobnosťou uvidíme v tejto forme poslednýkrát.

TERAZ ALEBO NIKDY nie je len známa fráza. Naozaj máš v roku 2021 poslednú možnosť spolu s nami zažiť a zabehnúť ultra STEFANIK TRAIL vo svojej klasickej podobe, s plným servisom nášho veľkého tímu.

SPLŇ SI KONEČNE SVOJ SEN O STEFANIK TRAIL

Ak si v posledných rokoch v kútiku duše len sníval/a, že raz pobežíš STEFANIK TRAIL, je najvyšší čas z toho kúta vystúpiť, prihlásiť sa na preteky a začať na sebe makať. Špeciálne pre teba (STEFANIK TRAIL 140 začiatočníka) sme s Martinom Horniakom pripravili tréningový program #ZAŽIULTRA2021, ktorý zvýši tvoje šance túto náročnú výzvu zdolať a preteky dokončiť v predpísanom časovom limite. Stačí ak si aspoň „asfaltový polmaratónec“ a pošleš nám čo najskôr e-mail na martin.urbanik@gmail.com so žiadosťou o bližšie informácie ohľadom 8 mesačného programu a my ti ich obratom pošleme. Program štartujeme koncom septembra 2020.

Ak si to už na STEFANIK TRAIL v minulosti skúsil/a, no v daný deň, či víkend ti nebolo súdené preteky dokončiť, poď do toho, prihlás sa a skús to ešte poslednýkrát. Rovnako ti odporúčame registrovať sa do 8 mesačného tréningového programu #ZAŽIULTRA2021, ktorý štartujeme koncom septembra 2020 a o ktorom môžeš získať bližšie informácie ak nám pošleš žiadosť o info e-mailom na martin.urbanik@gmail.com.

STEFANIK TRAIL NEKONČÍ – NAOPAK

Plánujeme v budúcich rokoch ponechať tieto extrémne dlhé trasy v podobe virtuálnych výziev, ako nás to pandémia COVID-19 tento rok naučila. Výzvy budú každoročne trvať po dobu 7 mesiacov od apríla do októbra a budú veľmi podobne definované ako tie „COVID-ové“ dnes. Pozri sem…

NOVÝ, DYNAMICKÝ „STEFANIK TRAIL MARATHON“ S VEĽKÝM SRDCOM SPUSTÍME V ROKU 2022

OTÁZKA 1: Je 46 km trasa malý ultra maratón, alebo veľký maratón?

ODPOVEĎ 1: Pri prevýšení viac ako +1700 metrov to je asi oboje 🙂

OTÁZKA 2: Dá sa takto nastavené podujatie spraviť atraktívne a stále nastavené na spomienku M.R.Štefánika?

ODPOVEĎ 2: Samozrejme! Hlavne ak gro trasy opäť vedie Štefánikovou magistrálou na hrebeni Malých Karpát.

OTÁZKA 3: Ak bude trasa podstatne kratšia ako tá „klasická“ 140 km trasa, bude naďalej zabezpečená tradičná STEFANIK TRAIL kvalita občerstvovačiek, na ktorú sú už bežci za tie roky zvyknutí, aj na novej trase?

ODPOVEĎ 3: Našťastie pre bežcov, my to ani inak robiť nevieme a bez udržania, prípadne zvýšenia úrovne kvality servisu pre pretekárov by sme v organizovaní STEFANIK TRAIL už nepokračovali.

OTÁZKA 4: Bude priestor aj pre iné disciplíny ako je 46 km „najdlhší horský maratón“, resp. „najkratší horský ultra maratón“?

ODPOVEĎ 4: Jednoznačne áno a nie len to! Chceme, aby bolo naše „nové“ spoločné podujatie dynamické a teda atraktívne aj v tomto ohľade. Okrem bežcov na 46 kilometrov, by sme radi dali priestor na trati dvojštafetám, dvojiciam, ba dokonca horským polmaratóncom. Skrátením trasy a sústredením servisu na užší okruh územia sa nám otvára priestor aj pre disciplíny ako je Dogtrekking a NordicWalking. Máš nejaký iný podnet, požiadavku? Kľudne už teraz napíš na martin.urbanik@gmail.com. Do začiatku nového STEFANIK TRAIL MARATHON (r. 2022) máme predsa dosť času na plodnú diskusiu.

ZVONEC NIE JE VŽDY KONIEC 🙂

COVID neCOVID, pozerám sa na budúcnosť STEFANIK TRAIL s radosťou a optimizmom. Pred 9 rokmi môjmu snu verilo v úvode menej ľudí ako prstov na jednej ruke. Dnes na nový štart v roku 2021 čaká rekordný počet 1000 bežcov a všetko nasvedčuje tomu, že im na trasu príde pomôcť splniť si ten svoj bežecký sen viac ako 300 dobrovoľníkov. Práve preto verím, že koniec „klasiky“ v budúcom roku a nový začiatok v roku 2022 bude dôvodom na radosť v slovenskej nie len ultrabežeckej komunite. Obce Sološnica a mestská časť Rača – Bratislava sa už na nás tešia. Medzi nimi rozprúdime novú, dynamickú nie len bežeckú kapitolu plnú zážitkov aj extrémnych športových výkonov.

Vďaka vám, celej mojej úzkej rodine a mojej širokej STEFANIK TRAIL rodine, pozostávajúcej s najbližších kolegov, stoviek dobrovoľníkov, tisícov bežcov a desiatok partnerov a podporovateľov, že ste to so mnou vydržali ťahať aj tlačiť až sem… Mne ste zmenili život absolútne, keď som to najviac potreboval. A verím, že ste si z našej doterajšej spoločnej cesty odniesli aj vy nie málo pozitívneho. S vami viem, čo chem! A nikdy vám to nezabudnem. Teším sa na vás všetkých opäť niekde v lese 🙂 

Martin Urbaník

Registruj sa na STEFANIK TRAIL 2021 tu… 

 

Publikované

Recenzia bežeckých topánok INOV-8 X-TALON 260 ULTRA

Táto zima naozaj testovaniu zimných modelov bežeckých topánok praje. V tejto recenzii sa budem venovať hlavne novinke INOV-8 X-TALON 260 ULTRA. Z Praktických dôvodov spomeniem aj ich predchodkyne, INOV-8 X-CLAW 275.

AKO TO BUDE TERAZ AJ NABUDÚCE

Upozornenie: Táto recenzia ako každá ďalšia je a bude subjektívnym odrazom vlastných skúseností, ktoré vychádzajú z limitov a možností mojej vlastnej nohy a chodidla. Špecifikom mojej nohy sú: neutrálne postavenie, väčšinou došľap na stred chodidla, vysoká klenba. Chodidlo mám voči dĺžke (civilná veľkosť topánky je 41,5 – 42) relatívne široké (bežecké topánky väčšinou číslo 43). Obľúbené bežecké topánky z minulosti sú INOV-8 TrailRoc 255 (starý model – Transvulcania La Palma, STEFANIK TRAIL, UltraLanovka), INOV-8 Trail Talon 275 (OROBIE UT, UTMB), NIKE Zoom Wilhorse 3 (Lavaredo UT, Western States, HAJAR 100, PUT, Letecká 100,…), INOV-8 X-CLAW 275 (KROKY NA HRANE), MONTRAIL FluidFlex I. (Beskydská 7, Lazová 100).

MUSICA RUNICA: Oasis – Wonderwall

VSTUPNÉ ROZHODNUTIE

V polovici októbra minulého roku som sa rozhodol investovať do nových topánok do snehu a blata. Chcel som topánku na dlhšie trate. Rozhodol som sa pre nový model topánok INOV-8 X-TALON 260 ULTRA. Plánoval som v nich bežať ultra trail LEMKOWYNA. Ten som absolvoval pred rokom. Môj beh mi vtedy pripomínal kĺzanie sa po margaríne (bežal som v INOV-8 TrailTalon 275). Pôvodne som si chcel zvonu kúpiť topánky INOV-8 X-CLAW 275. Som s nimi už dva roky nadmieru spokojný. X-CLAWy sú relatívne široké (také presne potrebujem), ale na druhej strane mi znamenite držia nohu pevne v priehlavkovej časti. Netlačia a neodierajú ma. To sa hodí najmä pri trénovaní zbehov a pri agresívnejšom behu technickým terénom. V blate držia vďaka podrážke s 8 mm štuplami ako prikované.

Navštívil som Petra a Silviu v predajni RunningPro. Ako na potvoru moje osvedčené X-CLAW 275ky nemali v mojej veľkosti. Peter Mozsnyak ma „zlomil“ na ich následníčky, X-TALON 260 ULTRA.

PRVÝ DOJEM

Prvá zmena oproti predchádzajúcemi modelu bol pocit ešte širšej topánky. Podrážka na rovnakej veľkosti bola rovnako široká. Pocit väčšej voľnosti bol asi dosiahnutý trochu voľnejším zvrškom. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že oproti X-CLAWom tieto nové X-TALON ULTRA nemajú pevným plastom vystuženú špičku. To mi vôbec neprekáža. Už na starých INOV-8 TrailRoc 255 som zistil, že mi ochranný hrubší flexibilný nástrek na špici dokonale stačí. Špička X-TALON ULTRA je teda dokonalou a pre mňa dostačujúcou ochranou pre zakopnutie napriek tomu, že nie je z pevného plastu. Vždy som tvrdil, že čím menej sa INOV-8 hrá s farbami, tým viac času a financií investuje do vývoja kvality. Myslím, že tieto zdanlivo „nudno-nenápadno-čierne“ depešácke cipele to stopercentne potvrdzujú.

PODRÁŽKA

Tá je prevzatá od predchodcu a niet jej čo vyčítať. Naopak. V minulosti ma veľa ľudí varovalo, že sa až 8 mm vysoké agresívne štuple budú veľmi rýchlo odierať. Relatívne rýchlo deriem všetky podrážky, ale na tejto topánke sa mi varovania mojich známych vôbec nepotvrdili. INOV-8 topánky som si už pred rokmi obľúbil hlavne kvôli ich šírke (staré úzke X-TALONY som nenosil) a kvôli skvelému gripu na väčšine ich modelov. V tomto smere niet čo tejto značke vyčítať. Fakt len ťažko hľadám modely a značky, ktoré by sa im v kvalite podrážok skutočne vyrovnali. Dlhodobo známy systém META-FLEX, ktorý spôsobuje, že bota v špičke INOV-8iek sa ľahšie ohýba, je naozaj základným kameňom DNA tejto pôvodne britskej rodinnej, no dnes už japonskej nadnárodnej značky bežeckých topánok.

MEDZIPODRÁŽKA

Keď prišli na trh X-CLAW 275, povedal som si, že konečne INOV-8 spojil v jednej topánke ich povestnú kvalitu agresívnych podrážok s vyššou ochranou chodidla. Som veľmi rád, že sa na tom pri novom modeli X-TALON 260 ULTRA nič nemenilo. Je to naozaj ultra topánka na behy za hranicu 100 kilometrov. Zvlášť ak bežec vie, že preteky budu blatité alebo v mokrom či hlbokom snehu. Dlhodobo mi vyhovuje drop (výškový rozdiel medzi pätou a špičkou) 8 mm. Po dlhších tréningoch a pretekoch ma vďaka nemu nebolia achillovky. Vložky v týchto topánkach sú ako u staršieho, tak u novšieho modelu tiež relatívne vysoké a mäkké a tak v nich mám nohu naozaj uloženú veľmi komfortne.

ZVRŠOK

Myslím si, že pri oboch modeloch je základným stavebným materálom zvršku tzv. „balistický nylon s vodeodolným záterom“. Prosím, nechcite odomňa laboratórne výstupy, alebo recitáciu definície každej boty z oficiálnych stránok. To už by som bol „palgiátor“ a to sa dnes veru nenosí. Môj pohľad je prevažne amatérsky, čisto subjektívny a keďže poznám fúru bežcov, viem že to presne nepomenúva nikto. Ľudia chcú v zásade len vedieť, ako sa to v reále chová na nohe a či sa to nekazí…:) Podľa mňa je to super matroš. Prečo? V prvom rade to nie je goráč, ktorý síce v topánke sľubuje sucho, no oveľa menej dýcha a tak má bežec v zime po 2-3 hodinách behu v bote mokro z vlastného potu a poriadnu zimu ak nemá práve obuté vlnené ponožky. Goráč je mne osobne na dlhé poldňové víkendové behy, alebo preteky typu Kysucká 100ka, na nič. Naopak, zvršok X-TALON 260 ULTRA je dostatočne ohybný, netlačí, dýcha a je veľmi málo priepustný zvonku do vnútra. V decembri minulého roku som v tých botách bežal svoje posledné tohoročné ultra, Winter Trail Malopolska (65 km). Boli naozaj spoľahlivé ako v hlbokom snehu, tak aj na poloblatitom teréne v Poľsku v októbri na LEMKOWYNE. Napriek tomu, že sa tá vrchná látka na niektorých miestach, ktoré sa pri ohnutí topánky navzájom dotýkajú, mierne derie, nikdy sa nestalo, žeby to bolo na úkor kvality zvršku a už vôbec to neznamenalo, že by sa mal zvršok prederavieť skrz…

VIAZANIE A ŠNÚRKY

Zažil som pre moju nohu s vysokým priehlavkom „nešťastné“ viazanie na topánkach INOV8 TerraClaw 250. Vôbec mi nesedelo a pri behu za hranicou 30 km sa mi vždy začali robiť krvavé odery a pľuzgiere pod jazykom, resp. na mieste kde sa viazanie spájalo so špičkou. Veľmi bolestivé napríklad pri projekte 12CH, Lavaredo Ultra Trail aj Letecká 100. Nič podobné som pri X-CLAW 275 a pri ich mladších sestrách X-TALON 260 ULTRA nezažil. Vlastne som to nezažil pri žiadnej inej topánke INOV-8 alebo pri inej značke. Subjektívne hodnotím viazanie na „ixtalónkach“ ako o niečo „voľnejšie“. Je to asi dané tým, že v týchto topánkach sú iné šnúrky. Sú okrúhle a mám pocit akoby sa mali každú chvíľu rozviazať, ale je to len pocit. Ja si aj tak šnúrky viažem vždy „dvojitou mašličkou“ aby som sa po prvom zaviazaní už o ne nemusel starať. Musím povedať, že viazanie pri X-CLAW 275 mi pripadalo lepšie. Ale možno to je spôsobené aj tým, že celkovo strih toho zvršku v priehlavkovej časti bol z môjho pohľadu priliehavejši, taký „agilnejši“. Pocit volnejšieho priehlavku som ale na druhej strane privítal. Môj nákupný zámer pri modeli  X-TALON 260 ULTRA boli behy okolo 40 km a viac a behy, pri ktorých je treba pre veľkú zimu a sneh obúvať hrubú vlnenú ponožku. Je pravda, že pri výbere veľkosti som sa rozhodoval medzi veľkosťami 42,5 a 43. Zvolil som väčšiu variantu a pre väčšinu behov som urobil to správne rozhodnutie.

VAROVANIE

Je treba o oboch modeloch X-CLAW 275 a X-TALON 260 ULTRA podotknúť, že vstup do topánky, ktorý má držať pätu pevne v topánke aj keď už mlaskáme v hlbokom blate, je vytvorený tak, aby našu nohu skutočne pevne držal a nedochádzalo k vyzúvaniu. Niektorí bežci (mňa sa táto situácia našťastie netýka) si trochu sťažujú, že tieto dva typy topánok sú v časti pod členkom privysoké a tak im spôsobujú oder na spodnej časti členku. Na to si teda určite dajte pozor už v predajni ak ich pôjdete vyskúšať. Každý z nás má totiž členky umiestnené inak, tak pozor na to. Moja skúsenosť je, že o tom dobrí predajcovia vedia a potenciálnych zákazníkov na to pri skúšaní upozornia. Upozornil ma na to proaktívne aj Peter Mozsnyak v RunningPro aj Michal Dobiáš v Trailpointe. Je tu ešte jedna vec, ktorú zatiaľ neviem rozlúsknuť. Pri novej topánke X-TALON 260 ULTRA sa mi stalo, že vrchný okraj ľavej topánky, ktorý má držať pätu na svojom mieste a zároveň chrániť achillovku pred oderom mi práve oder spôsobuje. A to aj cez ponožku a v mokrom snehu aj cez hrubú ponožku. Je zvláštne, že pri prvom ultra, ktoré so mnou absolvovali (LEMKOWYNA ULTRA TRAIL, 90 km) som vôbec nič negatívne nepocítil.

Problémy s oderom sa objavili až s príchodom snehu. Na Malopolskej tesne pred Vianocami to v hlbokom snehu haprovalo a na tréningoch nad 20 km sa to opakovalo. Musím zistiť, čo tomu je. Mám teóriu, že by to mohlo byť nesprávne viazanie, ktoré by stačilo upraviť, aby noha v tej päte držala ešte pevnejšie a nehýbala sa. To by bola tá dobrá správa. Mám ale podozrenie, že som si v prípade týchto voľnejších topánok mal vziať pri kúpe o pol čísla kratšiu verziu (42,5). Ja mám ale vždy strach (ten vychádza z doterajších skúseností), že si pri menších topánkach rýchlo obrúsim predné prsty na zbehoch, konkrétne malíčky a presteníky. Tie sa mi z menších topánok vždy „tlačia von po bokoch :). Čo rozhodlo o tom, že som si zobral 43ky? Chcel som tieto topánky určite na dlhšie trate a hlavne na zimnú sezónu a tak som pri výbere rátal s hrubšou ponožkou a po čase opuchnutejšou nohou, ktoré mali topánku dokonale vyplniť 🙂

RIEŠENIE

Neviem dnes stále s istotou povedať, či je to len nešťastná náhoda, že ľavá topánka X-TALON 260 ULTRA je vyrobená inak ako všetky moje doterajšie ľavé topánky… Dosiaľ ma tento problém nikdy nepostretol. Na reklamáciu to rozhodne nie je. Pravá noha je v bote ako v bavlnke. Na prvý, aj druhý, aj tretí pohľad tej ľavej nič nie je. Budem teda skúšať nové spôsoby viazania, striedať pevnejšie s voľnejším. Budem striedať ponožky rôznej hrúbky a striedať podmienky, v ktorých budem behať. Ak túto záhadu nevyriešim, ostáva posledné riešenie, zaradiť do svojej bežeckej výbavy náplaste, ktoré predchádzajú pľuzgierom alebo ich priamo hoja a zmenšujú akútnu bolesť.

NA ZÁVER

Ak ste čakali sofistikované analýzy, asi som vás sklamal. Prísľuby a superlatívy nechám na výrobcu, prípadne predajcov. Vždy budem písať o tom, čo ma v reálnom tréningu zaujalo, nadchlo, čo zlyhalo a s čím sa borím a hodlám to v blízkej budúcnosti vyriešiť. Nie som za recenzie platený. Zverejňujem ich na svojom blogu, nie v časopise, alebo na stránke predajcu/značky… Považujte každú moju budúcu recenziu nie ako finálny verdikt, ale ako začiatok diskusie. Skúsenosť mi totiž hovorí, že mnohé časti výbavy si ma získali častokrát až postupne a naopak, niektoré časti výbavy som vyradil buď preto, lebo som našiel niečo užitočnejšie, alebo som ich nakoniec zmenou tréningu, alebo prístupu k behu úplne vyradil. To je život a život je neustála zmena. A pozor, teraz to najdôležitejšie… Tak ako má každý z nás iný nos alebo ústa, máme iné nohy, iné prsty na nich a inak rastené kosti, šľachy, kĺby… Zatiaľ čo nos a ústa si zväčša neodievame, na nohy dávame stále niečo, čo nám reklama často ponúka ako konečne to pravé orechové… Každý normálny človek však chápe, že naše nohy sa nedajú do nového modelu super topánok nijak zastrúhať alebo rozvaľkať. Preto majú a budú mať recenzie od rôznych bežcov vždy svoj zmysel.

ZHRNUTIE

Topánka INOV-8 X-TALON 260 ULTRA je v mojich očiach jednou z najlepších tréningových topánok pre blato a sneh aké som kedy na nohách mal. A to aj napriek tomu, že si zatiaľ kvôli nej musím „flastrovať“ ľavú achillovku. Jej podrážka v blatitých a zasnežených terénoch len ťažko hľadá konkurenciu a štuple sa ľahko nederú ani na tvrdších povrchoch. Zvršok bude vyhovovať hlavne ľuďom so širšou nohou, prípadne s vysokou klenbou a priehlavkom. Ak si ju vyberiete na tréningy do 30 kilometrov, doporučujem zobrať si menšie číslo ak váhate medzi veľkosťami. Stále ale musí platiť, že aj v tej kratšej topánke musíte mať dostatočný voľný priestor pred vašimi prstami. Bol by hriech s touto agresívnou podrážkou, ktorá na mokrom a blatitom povrchu drží ako prikovaná, nebehať a netrénovať rýchle a dlhé zbehy. Pozor na polohu vášho členku, ten ak sa už na predajni dotýka hornej hrany vstupu topánky môže pri behoch a najmä dlhých behoch bolieť. V predajni sa pri skúšaní presvedčte, že po zaviazaní (vyskúšajte viacero metód) máte pätu naozaj pevne na svojom mieste a v rôznych náklonoch a pri kráčaní vám „nelieta“. Ak by ste sa náhodou stretli po kúpe s problémom, aký som opísal ja, hľadajte spôsob ako ho eliminovať a nelámte palicu nad touto nenápadnou „čiernou dámou“. Myslím, že napriek úvodným zádrhelom pri zoznamovaní (mám v nej nabehaných asi 200 km) nás to spolu bude baviť ešte veľmi dlho. A čo INOV-8 X-CLAW 275? O nich budem písať nabudúce. Myslím, že v tom čase už budem mať v skrini kúpené v zásobe aspoň ďalšie dva páry, pretože ten model už asi končí a ja som sa doň doslova zamiloval :).

Publikované

George Bush a škola v prírode 1988

Bol som vtedy siedmak. Na jeseň v roku 1988, v roku olympijskych hier v Calgary a v Soule sme v škole v prírode hrali s chalanmi v jednom kuse futbal. Marek Hroššo a ja sme sa striedali v bránke. S mojou nízkou postavou to na hádzanárske bránky ešte stále stačilo. Mal som dres. Taký čo mi rodina (emigranti z šesťdesiateho ôsmeho) z Kanady doviezla. Už mohli prísť, už boli kanadskí občania. Na hrudi dresu som mal číslo 99. Jasné, číslo na hrudi v Amerike nosili len americkí futbalisti. Ale mne to nevadilo, nosil som ho všade, doma, do školy aj na futbal,… V komunistickom Československu znamenalo vtedy číslo 99 jediné, Wayne Gretzky.

MUSICA RUNICA: ELTON JOHN – Nikita

PRIŠLA „AMIERIKA“

Naša emigrantská rodina Klimovcov v tom čase chodila na Slovensko takmer každý rok. Prvýkrát prišli do Bratislavy v polovici 80tych rokov. Priviezol ich autobus z Viedne. Pamätám si, ako sa mi prvýkrát stretol pohľad so sesternicou Monikou a bratrancom Palkom, ktorí sedeli za oknom toho autobusu. Stál som na výstupnom peróne na Mlynských Nivách. Bol som celý bez seba. Dojatý a nedočkavý. Prišla rodina, ktorú som dovtedy poznal len z rozprávania a fotografií. A s nimi prišla „Amerika“. Prišli žuvačky, mentolové, škoricové aj kokakolové. Robili väčšie bubliny ako moja hlava a nelepili sa na vlasy keď praskli.  Prišli tričká, šortky s javorovým listom. Prišlo Nintendo  Rain Shower kde panáčik na dvoch obrazovkách posúval prádlo aby nezmoklo. Prišiel prvý gél na vlasy Studio Line od L’orealu a návrhy mojej mame aby ma dala ostrihať na ježka. V tom čase to bola systémová rebélia a desťročné decko z toho mohlo mať v škole problémy. Vlasy som si mohol nagélovať doma v byte, nie však vonku. Socialistické tužidlo na vlasy, ktoré používala moja pubertálna sestra smrdelo v tom čase ako nafta zmiešaná s lepidlom na linoleum.

FORD AUTO SNOV

V nasledujúcich dvoch rokoch chodili naši „Kanaďania“ do Bratislavy už na aute. Požičali ho vo Viedni v požičovni. Nechápal som ako je možné požičať si auto. Dodnes si pamätám, že to bol raz zlatý a raz biely Ford Sierra. Panečku, to bolo fáro! Keď hokejový výber ČSSR vyhral v Prahe v 85-tom titul majstra sveta, krajinou išli pravdivé fámy, že každý hráč z toho výberu dostal za titul od Štrougala červený Ford Escort. Bolo to v čase, keď môj otec chodil svojim nadriadeným (alebo kamarátom?) vystáť  poradovníky na autá, na Škody 125ky, Rapidy a neskôr už Favority. My sme mali Dáciu 1300ku. Strašné auto. Furt sa kazilo, ale otec naň nedal dopustiť, lebo malo veľký kufor, v ktorom sa do Juhoslávie dali prepašovať pod dekou a nákladom až dva 20 litrové kanistre na benzín, ktorý kupoval na lístky. Mal z práce také zelené. To boli na „špeciál“ do škodoviek, tuším v hodnote 2,80 Kčs. Ale do Dácie išiel „super“. Lístky na super boli tuším červené v hodnote 3,10. Tak otec vždy strčil rozdiel v hotovosti pumpárovi do vačku aby mu tie nesprávne lístky zobral. Strčil mu ich do náprsného vrecka tých červených, často zamazaných smradľavých monteriek s kšandami a mohli sme „jachať“, ako otec zvykol vždy po nastúpení do auta poznamenať.

BORIS NIE LEN ROZHODCA

Dres s 99-kou mi v bránke pri futbale dodával takú zvláštnu odvahu. Keď som ho mal, bol som frajer. A taký frajer v hádzanárskej bráne sa ani silným peckám z voleja nevyhýba a do striel sa hádže. Bavilo ma to, nebol som najhorší… Pískal nám Boris Koreň. Mladý, fúzatý, vysokoškolský študent, učiteľský praktikant. Veľa fajčil, vyučoval dejepis, ľúbil praktikantku Janku, ktorá mu neskôr zomrela. Učil nás s nadšením a ja som mal dejepis aj vďaka nemu veľmi rád. Myslím, že bol zväzák. Šak to boli vtedy takmer všetci na VŠ asi…

MARTIN SPOLUBÝVAJÚCI

Na izbe som bol ubytovaný s Martinom Winklerom, skvelý kamoš. Dobrý bežec, vychudnutý, bledý, nosatý. Hral na zobcovú aj priečnu flautu. Všetci sme ho volali Kyslík. Tú prezývku dostal podľa postavy v perestrojkovom ideologickom seriáli „Dva roky prázdnin“, kde tvorcovia, čuduj sa svete, natočili aj pre režim sebakritické scény vojenskej šikany. Martina nik nešikanoval ako Kyslíka. Možno preto, že bol najrýchlejší, najďalej doskočil do piesku a s Mirom Vincenecom a Petrom Sabolom vždy vyrátal matematické príklady ako prvý. A možno aj preto, že takmer nikomu nepovedal, že hrá na tie flauty. Mal doma počítač Sinclair ZX Spectrum, na ktorý sme sa k nemu domov po škole chodili hrávať. Mávali u nich v špajzke vždy čerstvé škvarky, ktoré som tam chodil vyjedať napriek jeho prosbám, aby som to už nerobil, lebo si to rodičia všimnú. Taký som ja bol vtáčik…

AMERICKÉ VOĽBY INKOGNITO NA IZBE

Na prelome októbra a novembra 1988 nás v tej izbe v škole v prírode zastihli americké prezidentské voľby. Vedeli sme, že po 8 rokoch odchádza obľúbený Ronald Regan, ktorému sme my doma strašne držali palce. Vždy keď sa mal stretnúť s Gorbačovom, chceli sme aby „sme už vyhrali“ a mohli konečne ísť na západ. A chceli sme chodiť do Juhoslávie častejšie ako raz za 3 roky, keďže rodičia nestraníci nemali na cestovnú doložku a devízový prísľub častejšie v 80tych rokoch nárok. Boris, ten mladý učiteľ, vedel, že mám na izbe tranzistor AIWA AR – 888 DELUXE, ktorý mi naši kúpili v Tuzexe na Gorkého ulici za 50 bonov vexlovaných za kanadské doláre. Chcel strašne vedieť ako to s tými voľbami dopadne. O deviatej bola v škole prírode večierka. Boris k nám po večierke chodil počúvať to rádio. Vytiahol som tranzistor a naladil „Hlas Ameriky“ s Antonom Hlinkom za mikrofónom. Mali sme debatu. Takú jednoduchú ako pri hokeji alebo pri tom futbale… Že kto má tie voľby vyhrať. Ja som bol jasný „reganovec“, takže som pochopiteľne držal palce jeho nástupcovi Georgovi Bushovi. A učiteľ Boris mi hovoril, že lepším kandidátom „pre nás“ je ten druhý, demokrat Michael Dukakis.

„Blbosť, Bush musí Rusov nakopať do zadku, nech už je konečne koniec.“

„Lepší je Dukakis, bude si s Gorbačovom viac rozumieť, prestane nám hroziť jadrová 3. svetová vojna a všetko pôjde hladšie a rýchlejšie.“

„Dukakis je mäkký, každý vie, že demokrati sú mäkkí a s komunistami zatočia len republikáni!“

„Ticho, nepočujem! Tie rušičky sú strašné, stráca sa to.  Natoč to viac ku mne a daj to vyššie.“

„Otvor okno, bude lepší signál. HAHAHAHA!!!“, nastal výbuch smechu, ktorý nás troch mohol definitívne prezradiť.

GEORGE BUSH, AJ ON ZA TO MÔŽE…

Také sú moje prvé spomienky na kontakt s menom George Bush (ten starší). Text píšem pár hodín od chvíle, kedy tento veľký muž „západu“ a jeden z najväčších symbolov porážky komunizmu vydýchol naposledy. Každá z veľkých postáv histórie a politiky si píše svoju temnú a svoju svetlú kapitolu súčasne a ja rozhodne nemienim byť Bushovým sudcom. Ale jedno si predsalen prajem. Aby si moji rovesníci a od nich starší (mladšie ročníky do toho nechcem ťahať) spomenuli kde sme boli a ako sme žili v tých našich denných realitách tej doby pred zmenou režimu. A pozrite sa kde žijeme dnes…

Dnes máme ešte stále možnosť voľby. Stále sme súčasťou aliancie, ktorá má odolať nikdy nekončiacim chúťkam východného obra položiť ruku na slobodu a demokraciu západného typu. Som presvedčený, že práve zmeny, za ktorými v 80tych rokoch stál Regan a po ňom Bush, priniesli našim ľuďom ekonomickú prosperitu, ktorú rozvíjame dodnes. A nie len to. S touto zmenou prišlo do spoločnosti zdravé sebavedomie, voľný pohyb za hranicami našej krajiny, voľný obchod, sloboda slova a prístup k informáciám. Napriek turbulentnej dobe, ktorú dnes prežívame sa stále cítim slobodný vo svojej krajine, v ktorej chcem so Zuzanou vychovávať naše deti a neskôr zostárnuť pri ich deťoch. Za slobodu sa oplatí bojovať a ustáť mnoho ťažkého, čím si naša spoločnosť teraz prechádza. A teda napriek všetkému nie ideálnemu, som hlboko vďačný za to čo tu od konca roku 1989 máme a žijeme. A za to môže aj on, George Bush (ten starší). Česť jeho pamiatke.

 

Publikované

ČESKO-SLOVENKÉ OKIENKO aneb u nás doma subjektívne a s nadhľadom :)

Mama: Pozerám teraz veľa „ČéTé Dvojku“. Toľko materiálu o prvej republike čo teraz tí Češi porobili. Skvelé… A tí naši? Katastrofa! A ešte teraz aj toho Tisa vyťahujú.

Ja:  No to hej, to máš pravdu. Ale teda, videl som pár tých českých dokumentov a o Štefánikovi toho moc veru nepovedali. Tiež si idú to „svoje“… Pritom tatíček a Edo by sa ďaleko bez Milanka nedostali a mohli sme tu mať komunistov už o 30 rokov skôr bez reálneho čuchnutia si k demokracii…

Mama: No to hej, to máš pravdu.

MUSICA RUNICA: Klid, mír a pokora – Richard Müller, Tereza Kerndlová

Ja: Tak uvidíme, ešte tí naši majú pár dní do toho dvadsiateho ôsmeho…:)

Mama: No, je to slabota. V tejto republike už sotva niekto prizná, že nás Česi naučili príborom jesť.

Ja: No to hej, to máš pravdu. Pá mami, ahoj Kibi, daj pusu a poslúchaj 🙂

Moja najlepšia babinka mi odišla už pred pár rokmi, ale nechala mi tu svoju takmer vernú kópiu. Ďakujem za to… Moc 🙂

 

Publikované

TRHANIE ZUBOV MÚDROSTI – „Tak ako? Tešíte sa…? :)“

Neodpadávam pri odberoch ani injekciách. Nemám problém s anestézou pri vŕtaní zubu. U zubára v kresle, aj u mojej holičky, pani Evky, vždy pravidelne zaspávam. Pani Evka mi pri strihaní potom hovorí, že „bacha, odkvecla Vám hlava, budú schody!“ A pán doktor zubár vraví, „nezatvárajte mi ústočká, pochrúmete mi vrtačku!“ Takže je vám dúfam jasné, že nie som žiaden strachopud, ano…?! 🙂
Trhania trvalého zubu, respektíve trhania dvoch zubov múdrosti som sa ale úprimne bál. A najmä ak som v našej rodine zažil, že jedny malé ústa dospelého človeka sa na takmer dva roky po vytrhnutí privreli natoľko, že spôsobovali bolesti, vynútili si rehabilitácie, špecálne nosenie strojčeka, poranenie veľkého rozsahu a do značnej miery aj s trvalým následkom… Preto ten strach a rešpekt dnes ráno.
Než som si vybral TOHO zubára, ktorému TOTO dovolím, urobil som si prieskum u ľudí s malou pusou a mini priestorom v ústach pre ich zuby. Oni sú tí rizikoví. A ak to im niekto dokáže vyšklbnúť bez následkov, moja tlama by mala byť v rukách takých trhačov v relatívnej pohode…
TRHAČKA NA PARÁDU
A stalo sa. Trhanie 2 osmičiek bolo dnes pre mňa po umrtvení otázkou cca 7 minút vrátane šitia. Všetci traja prítomní trhači pri mojej hlave sa pri postupnom vstupe do ordinácie síce zakaždým spýtali rovnakú otázku, „Tak ako? Tešíte sá…?“ 🙂 , ale ja som sa nedal psychicky zdeptať 🙂 .
Síce som na to minul celý tohoročný bežecký budget (štartovné na zahraničné preteky, niekoľko párov špičkových tenisiek a podobne), ale žijem, vzduch mi cez podnebie neprúdi, ústa zatiaľ otváram v pôvodnom prevádzkovom režime a pevne verím, že sa nedostavia komplikácie… Spokojnosť sa dostavila okamžite po zašití rán. To som ale netušil, že najlepšie pobavenie ma čaká až pri presune do práce…
TAXI, TAXI… HALÓ?
Privolávam Hopinom taxi. Zahryznutý do tampónu, píšem blížiacemu sa taxikárovi správu…
„Dobrý deň. Nevyprávam, vytrhli mi práve 2 zuby múdrosti. Pôjdem na námestie Sv. Františka…“
„OK, 😂„
Sadám do auta…
„Dobrý, tak ja vás tam teda odveziem a nemusíme vyprávať.“
„Ďkjm!“
Zvoní telefón. Och. Číslo nepoznám, tak predsa len zdvíham.
„H-lómm?“
„Dobrý deň prajem! Tu je XY, Slovenský rozhlas. Prosím, nahrávame reláciu pri príležitosti výročia Štefanika, chceli by sme s Vami nahrať po telefóne rozhovor o Vašom ultrabehu.“
„Uhm, k-d-m?“
„Prosím? Nerozumiem…“
„Kedm?“
„Jáj, že kedy? No ideálne hneď teraz lebo to výročie, viete… Aby sme to mali.“
Prehĺtam liter slín v ústach vyplnených mŕtvym jazykom a skúšam…
„Hm, vi-te, tm je sm-la. Mne puáve vyt-hli dve ofmičky.“
Smiech… „Ajajáááj, tak to som mal volať včerá 😂!“
„Nje, m-li ste voať pred hod-nou 😂! To by sme ešte ftihui…“
„Ajáááj! To je dobrééé 😂„
„Nóóóó, supeu to je, poviem vám…!!! 😂„
„No dobre, tak my si to naštudujeme na webe, pán Urbaník a s dovolením, môžme niektoré tie veci použiť ako vašu citáciu?“
„N j-snéé! Šak som to pís-l já né?! 😂„
„No práve. Bude to dobré, nebojte.“
„J-sné, ja viemmm…“
„Tak dopočutia v lepšej forme! Rýchle hojenie prajem.“
„P-kne ď-kujm, v-žim si tm! Do p-šutiá!“
7,30 S BLOČKOM
„Máte to za 7,30 pane. Dám vám bloček?“
„Uhm! Voaui z uádia. Chseli rosh-vou…“
„Jáááj! To sa trafilí!!! 😂 Majte sá!“
„Doví, djiký! 😂„
MUSICA RUNICA: Veselé zúbky
Publikované

Mám ju rád – vie, že to potrebujem, nerobí drahoty :)

Viete, že keď nie ste spokojní so svojim lekárom, môžete ho slobodne vymeniť? Ja mám svoju obvoďáčku od nepamäti. Mám ju rád. Nikdy nerobila okolo môjho športu drahoty. Keď som začínal, prišiel s prvým papierom a žiadal štempel, len sa spýtala, „A robí vám to dobre?“. Odpovedal som, že robí. „Tak teda bežte“! Buch! A bolo. A dnes zas takto…:)
U LEKÁRKY
„Á dobrý deň, ako sa máte? Voľáky ste vyštíhlený?“
„Ále čo, 5 kíl ešte potrebujem zhodiť a nedarí sa.“
„Ale dobre vyzeráte takto…“
„Čo ja, ale vy dobre vyzeráte, pani doktorka! Veď vás vídam veľmi zriedka a žiaden posun. Nestarnete.“
„Och, vy lichotník! Ale dobre sa to od muža počúva, to hej. Vy ste si isto prišli po pečiatku na preteky, čo?“
„Po dve ;)“
„No ukážte, kam idete tentokrát?“
„Vraciam sa na staré miesta, veľmi som si ich obľúbil aj s ľuďmi čo tam žijú. Hotový ráj na zemi!“
„No a kamže teda?“
„Talianske dolomity a Orobie Alpy pri Bergame.“
„Ó skvelé! Choďte do Milána pozrieť!“
„Možno pôjdem, ale aj Bergamo je nádherné malé historické mesto. A čo sa vám v Miláne najviac páčilo?“
„Cintorín.“
„To fakt? A nie je u vás na cintoríny ešte priskoro?“
„Čo ste, šak ja čítam poctivo bedekre keď niekam idem. Určite choďte v Miláne na cintorín!“
„Tak dobre, pôjdem. Hádam trafím ten čo mám. No a keď na tom Orobie zahučím, možno ma tam aj odvezú, nie?  :)“
„Dajte pokoj! Poďte, aspoň tlak odmeráme. Tep máte isto nízky, čo?“
„Taký akurát. Tesne pod 50 po zobudení.“
„To máte z toho športu, no. A viete aký tep mal Zátopek? 32!“
„No super! Taký nízky nebudem mať.“
„Ale zato tlak máte trochu nízky, ale len trošku.“
„Tak čo, mám viac kávy piť?“
„Nemusíte keď nechcete.“
„Chcem.“
„Tak môžete, keď chcete. Vody pijete dosť?“
„Asi nie.“
„Tak pite viac.“
„Dobre, budem piť kávu s vodou.“
„To je dobrý nápad. Pite kávu s vodou. Tak super. A zoberte si skúmavku na moč a príďte na odbery. Dlho ste nebol.“
„Dobre. Prídem. Tak sa majte pekne a ďakujem, že sa o rodičov dobre staráte.“
„Jasné! Majte sa a dobre si zabehajte!“
Publikované

LEKCIO MIO – UltraLanovka pre Plamienok 2018

Zatiahnuť remene, navliecť brnenie, nasadiť na hlavu zvon a klietku pred svet nastrčiť. Zodvihnúť ťažké bremená, mierne roztiahnuť nohy a polkrokom v žiari podvečerného slnka vykročiť nahor… Divné.

NAJSKôR SA VOZÍM

Srandičky, srandičky, z lanovky veselo. „Som vaša lanovková haluz!“ Tento pokrik patrí dole ultabežcom v osemnástej hodine pochodu. „Dík, že si sa pridal, kámo!“ Volám na stúpajúceho bikrosáka tiež s helmou na hlave na sedačke oproti. Na stanici zliezam zo sedačky. Som rozhodnutý. Ide sa kráčať.

VYKROČ A BUĎ ZVEDAVÝ

Mnohí nechápu, nevedia prečo. Iní ľutujú a skúšajú povzbudiť, ale často nevedia ako. Je to ťažké? Nechceš pomôcť? Nechceš si to dať dole a na chvíľu si uľaviť? Milé slová, otázky a narážky sa opakujú. Až má človek podozrenie, že to máme akosi naučené. Chvíľami sa usmievam. Neskôr už pod ťarchou úsmev ťažko hľadám. Mám masku, tá to uľahčuje.  Spoločnosť je niekedy žiadaná, inokedy na obtiaž. Nie lebo oni. Lebo ja… Ťažko je vo vnútri. Horúco. Som tam sám aj keď sú všetci naokolo. Oči pália, pot ich ide rozožrať.  Nohy sa podlamujú. Myslel som si, že cez klietku bude vzduch stále ten istý. Omyl. Je to ťažké, takmer nedýchateľné. Srdce nechápe a tlčie o život. Ako to majú oni?

Prijať pomoc? Ešte nie. Ani teraz? Nie. Hlava sa krúti, prestávam počuť, nestúpam rýchlo, v ušiach nemôže zaliehať a predsa…

„Trochu vody?“

„Dobre, ale len trochu. Nalej cez klietku, prosím. Počkaj, vydýcham sa.“

„Nechceš to z nôh dať dole? Uľaví sa ti. Máš to tu pod kolenom úplne…“

„Ďakujem. Bež hore a negatívne myšlienky odnes so sebou, prosím 🙂 “

Dokážem to. Nejde to. Vlastne sa to nedá. Čo mi vadí? Že Jitka s vodou mala pravdu? No a čo. Teraz sa radšej vyškerím, s ďalšími veselými ľuďmi vyfotím a dám ďalší polkrok. A potom ďalší… Áno, nejde to inak.

ONI

Trápim sa? Nie. Veď táto somarina je moja vlastná… Dobre mi tak. To oni sa trápia. Oni, tí čo nevedia prečo to všetko. Tí čo čakali šťastie, o ktoré sa budú starať kým budú vládať a sami neodídu. A čo prišlo? Antisen. Rana, zdesenie a spadol vagón. Ale nie vagón dobrák, čo všetko zlé definitívne skončí. Naopak, je taký hnusne krajne znesiteľný. Taký čo nechá žiť, no nedovolí snívať. Vagón naložený po vrch láskou, ale neúprosne tlačí a drví aj najmenšiu nádej na úľavu. Kde je diabol? Nikde. A čo anjel strážny? V čudu tiež a ani odkaz nenechal…

Ešte pár krokov a kruh ne/pochopenia sa hore ukončí. Ten môj „kruh“ má teraz 3 kilometre a +200 metrov do výšky. Ja o ňom rozhodnem či a kedy skončí. Skončí hore pri muzike. Tam je veselo. Ale oni? Oni si nemôžu vybrať. Nik sa ich nepýta. Oni sú bezmocní a pritom takí mocní. Rodičia plní skúšanej lásky a hnevu, slabí a neskutočne silní zároveň. Oni sú tí, o ktorých radu a skúsenosť máme prosiť keď si nám Sviňa osud na koleno sadne a do svojich veľkých pŕs nám čumák zaryje a nechce povoliť.

LEKCIO MIO

Som na konci. Mnohí nechápu. Ani ja nie. Prečo to? Neviem. Ale viem, že som tam cítil niečo nové. Silné. Absurdné. Hnev, samotu, úzkosť, ťarchu, radosť z ľahšieho kroku, ktorý občas vyšiel, smiech, slabosť a nakoniec úľavu aj porozumenie. My sme šťastní, lebo držíme kormidlo „život“ v rukách a pred nami je rozsiahle neznámo. Oni nie. Oni stoja na palube, ledva sa držia a prosia prúdy, aby ich ešte dnes, zajtra, ešte chvíľu nevymrštili na čierny útes, z ktorého duša a láska nepoznajú návrat a ich vyplavené torzá roztrhá čas.

Som v cieli. V tom, ktorý som si určil. Chcel som rozveseliť a hádam som aj… Tušená lekcia sa dostavila. Dole helma, klietku preč, dýcham. Som trochu bohatší ako pred hodinou.

UltraLanovka pre Plamienok 2018, pomáhať môžeme stále. Áno aj práve teraz…

MUSICA RUNICA: Kings Of Leon – WALLS

 

Publikované

Veľké ultrasrdce odchádza – príležitosť zamyslieť sa

Je koniec. Bill Dooper zomiera. Lúčia sa s ním stovky ľudí vrátane tých najväčších ultratrailových mien súčasnosti. Lúči sa Tony, Joe, Zach, Amanda, Kilian, Darcy, AJW, Ryan, Dylan, Iker a mnohí ďalší…

KTO JE BILL

Že kto je Bill Dooper? Čakáte, že nepíšem aký skvelý a rýchly bežec to bol a čo všetko kedy povyhrával…? Nie, to sa nedozviete. Nebol vôbec rýchly. Vlastne, on nikdy ultra nebežal. Poznáme ho u nás? Vlastne nie, ale svetová extra trieda, ktorú tak často obdivujeme ho poznala… Tak kto to vlastne bol? Bill je bez pochyby jeden z najväčších, ak nie naozaj najväčší fanúšik ultratrailového behu. Odovzdal mu celé svoje veľké srdce. Od roku 1988 bol nedeliteľnou súčasťou dvoch z troch najslávnejších amerických stomíľoviek, pretekov HARDROCK 100 a LEADVILLE 100. Obe podujatia sa pýšia naozaj výnimočnou silnou a súdržnou komunitou. HARDROCK naviac doslova rodinnou atmosférou, ktorú si udržal hlavne vďaka veľmi obmedzenému počtu možných bežcov a spôsobu, akým sa do samotných pretekov štartujúci šťastlivci losujú.

ROZLÚČKA

Po viacerých infarktoch prišiel rozhodujúci, ktorý ho definitívne oslabil natoľko, že Bill nie je schopný komunikovať. Bill ale v tomto momente počuje a vníma okolie. Preto sa jeho blízki priatelia rozhodli dať možnosť komunite rozlúčiť sa s Billom a poslať mu na Facebook odkazy, ktoré mu čítajú pri lôžku. Je to veľmi silné. Našinec „Stredovýchodoeurópan“ môže na moment zaváhať, či je to „vhodné“, „normálne“… No, normálne to určite nie je. Ale ani Bill nebol len „normálny“ chlap. Je to teda adekvátna rozlúčka s človekom, ktorý nosil roky srdce na dlani pre každého žijúc bez rodiny v Silvertone a dnes v Leadville. Našiel si čas pre každého kto potreboval povzbudiť dobrým slovom alebo objatím. No veď posúďte sami po pozretí krátkeho medailónu, ktorý o ňom natočili ľudia okolo značky Salomon v jednom zo svojich bežeckých dokumentov. Pri jednom z rozhovorov sa ho spýtali, či by nechcel o zážitkoch s ultrabehom napísať knihu. Odpovedal, že by polovici asi ľudia vôbec neverili 🙂

A prečo to vlastne celé píšem? Nuž aj preto, lebo som v poslednom čase zaznamenal viaceré pre mňa nepochopiteľné reakcie niektorých členov našej bežeckej komunity na veci, ktoré sa mi v mnohom prepojili s príbehom Billa Doopera.

FINANČNÁ ZBIERKA NA VEĽKÉ PRETEKY

Tak napríklad, Billovi sa jedného dňa rozhodli ultrabežci kúpiť letenku a zaplatiť pobyt na tretej, zrejme najslávnejšej americkej stomíľovke Western States 100. S nápadom prišiel jeden z členov komunity a o 12 hodín od spustenia zbierky už mali pre Billa zozbieranú viac ako polovicu potrebných prostriedkov. Podobnú myšlienku, vyzbierať peniaze pre Evku Seidlovú, kráľovnú slovenského maratónu, ktorá od svojich 37 do dnešných 71 rokov zabehla už 400 maratónov (400. bude ČSOB maratón 2018 v Bratislave) priniesla do bežeckej komunity Jana Obernauer a bežci sa chytili. Janka prednostne zafinancovala pani Evke cestu na maratón do Tokya a viaceré podujatia zorganizovali počas ich priebehu túto finančnú zbierku. Stretol som sa však aj s negatívnymi ohlasmi na tento nápad aj keď sa od tých nesúhlasných ľudí žiaden príspevok nikdy neočakával. Naopak, vďaka patrí tým, ktorí zbierky aj na komunitných behoch zakladajú a dávajú tým na javo, že držíme spolu a beh je pre nás viac ako len číslice na stopkách.

DOBROVOĽNÍK A FANÚŠIK NA TRASE VS PRETEKY

Ako som už písal, Bill nikdy nebežal ultra. V prípade Westerne States sa ale pripojil k tisícom fanúšikov, ktorí často po nevylosovaní do pretekov, v ktorých môže naraz bežať len necelá štyristovka, sadajú do áut, vlakov a lietadiel a idú na Western States pomáhať v roli dobrovoľníkov. Pre vašu predstavu, WS100 mala uplynulý rok 1800, slovom tisíc osemsto dobrovoľníkov!!! A nik z týchto ľudí nefrflal, že sa nedostal na málopočetnú štartovku týchto legendárnych pretekov. Pretože nie je považované za „choré“ to, že systém výberu bežcov práve niekomu v danom roku nesadol, ale naopak, je považované za výsadu a veľkú česť sa postaviť nie len na štartovú čiaru, ale sa aj na pretekoch zúčastniť v roli dobrovoľníka, sprievodného bežca, alebo člena sprievodného tímu bežca… Tieto všetky role sú považované za privilégium. Tak to prosto v tej komunite, do ktorej Bill patrí, chodí… Na Veľkonočné sviatky som na Facebooku čítal ako je prihlasovací systém na úspešnú Tatranskú Šelmu „chorý“. Ako to zle robia tí organizátori a ako je vôbec možné, že sa do behov ako je Ultra Šelma hlásia ľudia, ktorí na to nemajú a podobne. A že vlastne by mali práve oni prepustiť miesto v štartovke skúsenejším… Pre mňa je neuveriteľné, čo verejne riešia a sú schopní kritizovať ľudia, ktorí sa nedostali na štartovku.

Ultra preteky pre mňa nie sú len súbojom bežcov o umiestnenie v tabuľke. Mali by byť zároveň spoločenskou udalosťou a stretnutím komunity. A práve Billov príbeh nám hovorí, že ultrabežecká komunita nie je len bežeckou komunitou. Aj my počas pretekov STEFANIK TRAIL pokladáme dobrovoľníkov za rovnocenných členov tímu a spoločnej „štefánikovskej rodiny“. Nie len bežcom, ale aj dobrovoľníkom symbolicky udeľujeme medaile, pretože si ich za svoj výkon rozhodne zaslúžia. Chcem veriť, že časom aj u nás prestanú nezaradení do štartovky frflať, zbalia si veci a pocestujú napríklad na Tatranskú Šelmu dobrovoľníčiť, povzbudzovať, skrátka tráviť čas s priateľmi aj keď sa im v daný rok miesto neušlo.

ZBOHOM „SUPER Dooper“

Aj pre tieto spomenuté „slovenské“ veci, pokladám príbeh a vzor Billa Doopera a spôsob, akým sa k nemu bežci chovali a chovajú za veľmi dôležitý aj pre našu bežeckú komunitu. Tá je živým organizmom ako každá iná komunita a treba sa o jej smerovanie zaujímať a starať. Sme viac ako upotenci tešiaci sa v cieli po zakliknutí hodiniek. Bill, aj keď sme ho nepoznali, je jeden z nás. Odchádza do bežeckého ultra neba s veľkým rešpektom jeho veľkej bežeckej rodiny. Onedlho z tej výšky veľmi ľahko dohliadne na svojich kamarátov bežcov aj v ďalších kútoch sveta. Klobúk dole, Billi Dooper, tvoju veľkú cestu máš ešte len pred sebou.

MUSICA RUNICA: Ludovico Einaudi – Fly

Publikované

Spoznávanie – šťastné a smutné zároveň

„Tati, tati, aha, pozri dole! Pod nami je sneh, samý sneh všade!“

„Ukáž? To sú oblaky, Kubi.“

„Toto? To je sneh tati, veď sa pozri!“

„Kubi, čítal si knihu a medzičasom sme vyleteli až nad oblaky. Veď tam je slnko. Pod oblakmi sme boli pred chvíľou a bez slnka.“

„Ahá, wów! Tak to je paráda, fakt super!“

…veľká chvíľa toto. Šťastná a smutná zároveň. Už sa nikdy nezopakuje. Nech prídu ďalšie. A nech ich je ešte veľa. Fakt veľa. A ešte si želám malé miesto v životoch oboch mojich chlapcov a ich rodín. Stačí fakt malé. Ale pokiaľ možno, tak až do samého konca… 

„Tati, ako sa máš?“

„Kubo, keď ťa vidím, mám sa perfektne :)“

MUSICA RUNICA: BON IVER – Holocene

Publikované

Moje dve Letecké stovky – nájdi X rozdielov

Letecká stovka, to je 105 kilometrov non-stop behu Považským Inovcom a Strážovskými vrchmi. Pekný beh, čo vám poviem. Štveračka hlavne dvakrát. Raz na Inovec a potom na Panskú Javorinu. Inak dlho po hrebeni. Telo treba až do výšky 3750 metrov vytlačiť. Presne také prevýšenie treba na trase prekonať.

O čom to je?

Hm, vlastne neviem. To záleží… Záleží často doslova ako ste sa vyspali. Ja som nespal tento rok veľa. Posledné dve noci pred štartom asi len 11 hodín dohromady. No nič, pred dvoma rokmi to bolo hádam ešte menej. Ale mám teraz relatívny kľud a pohodu, zamestnanie, ktoré až tak nestresuje ako tie predošlé. Je viac času na tréning, aj na rodinu. Takže aj o tom to je. Mať to v živote v rámci normy nejak vyvážené…

Hovorí sa, že v mnohom, ak nie vo všetkom, je ultrabeh metaforou na život.  Vzostupy a pády, nadšenia aj krízy, eufórie aj depresie a ak to všetko klape, nejaký ten „flow“ je odmenou. Mnohí z nás ulrabežcov chceme veriť, že ak dokážeme cez víkend prekonať zdanlivo to najhoršie v horách a v kopcoch, dokážeme si so sebou poradiť aj v bežnom v živote, v práci, vo vzťahoch,… Skrátka, že ak dokážeme zmanažovať bežecký víkendový mordor, zvýšime šance, že sa nám to podarí aj vo zvyšku nášho bytia. Hoj, kiežby to bolo také jednoduché v tom našom živote, ako v tom našom „ťažkom“ behu… 🙂

Jedna trasa – V INOM ČASE – V INÝCH SMEROCH – DVA INÉ PRÍBEHY

Rok 2016 – zabudol som doma gate. V čom budem bežať, ja neborák?! Trenky mi Marcel požičal. Ale onedlho Ďuri v Beckove v krčme o svoje bežecké gate príde. Strhnem ich z neho, dám mu 20 euro a chalan sa v taxíku s Marcelovými požičanými trenkami na štart vráti. Ale o tom neskôr…

Rok 2018 – zabudol som si nátelník čo mám najradšej, lebo má zips. Keď makám do kopca, luftujem. Keď som už na kopci vo vetre zips zatiahnem a ide sa. Nevadí, mám ešte jeden bez zipsu z merina. Bude mokrý jak žoch, ale bude stále hriať. Ostávam kľudný, deja vu sa nekoná.

JEDLO PRED

Rok 2016 – ani neviem či a čo som kedy zjedol pred tým, ako som sa na štart postavil. Mám v tom bordel ako nikdy.

Rok 2018 – poslúcham Martina. Pätnásť hodín pred štartom nechávam žalúdok oddychovať od pevnej stravy. V aute na ceste do Trenčína už len kakauko popíjam. Hodne kakauka 🙂

ŠTART

Rok 2016 – vybehol som jak strelený. Ani nie rýchlo, ale dáko oplašený. Ešte výstroj za behu dolaďujem. Celé zle. Už len Ďuri je na tom o kúsok horšie. Sme takí Pat a Mat na hrádzi z Trenčína do Beckova.

Rok 2018 – klídek a úsmevy, zvítanie na štarte s ľuďmi, ktorých mám veľmi rád. Aj s Mikim po dlehšej dobe ruku trasiem a hreje ma to. Vybiehame. No, skôr kráčame. Kľudne. Dano, Aleš, Marek. Marek oznamuje, že sa žení. Fú, sme super partia, pôjde sa dnes dobre…

JASNÉ SIGNÁLY

Rok 2016 – zaspávam na svitaní. Prespal som odbočku. Značku vidím modro, ale ona je zelená a až o pol hodinu to zistím… Sakra, ja skapem a to mám ešte dobrých 70+ km pred sebou!

Rok 2018 – nemám najmenší problém, nepijem kolu, neberú ma mrákoty, nepotrebujem veľa jesť, lebo po gastropauze 15 hodín som pred štartom do seba vrútil takmer 250 gramov v noci rozmočených vločiek s proteínom a banán. V žalúdku úplný kľud. Áno, aj tam dole 🙂 Dnes budem mať z partie asi najviac síl. Čaute chalani, idem si dnes svoje, držte sa!

Rok 2016 – definitívne som poblúdil. Serem na to, ešte šťastie, že neviem kde som, inak by som preteky zabalil. Idem nazad, nájdem prespatú odbočku. Docvaknem posledného „bežca“ a už sa ho nepustím. Veď to tu vôbec nepoznám. Predsa sa šťastie aj na mňa usmialo. Posledná je kamarátka Katka. Skvelá spoločníčka, dnes sa ma už nezbavíš. Bolia nohy, ešte som si aj malé boty zaopatril.

Rok 2018 – terén je všakovaký, ale skvelé INOV8-ky „ixklauky“ dnes držia úplne na všetkom. Na snehu, na ľade, v blate, bahne aj na lístí. Paráda. Zdravím známych na chodníku. Rýchlejších aj pomajších. Bežím sám a nie som vôbec sám. To je ono, to mám rád. Dva „kufríky“ som hodil, ale dobrá nálada drží. Vykecávam so spolubežcami 🙂

Pospi si!

Rok 2016 – ešte tak 30 kilákov ale už zaspávam zas. Katka káže, „sadaj“! Že čo? „Sadni si a pospi si!“ Čo? „No pospi si!“ Jak? „No tu na pníku. Opri sa o ten strom a spi! Za 7 minút ťa zobudím.“ Skúšam, padám do mrákot. Budím sa sám. Vraj presne sedem minút. Ide sa…

Rok 2018 – som v pohode a dobieham ľudí, ktorých som buď veľmi dávno, alebo ešte nikdy pri behu nesprevádzal. Asi nemajú svoj deň, veru. Jedného vraj napína, iný dnes furt tuhne. Mňa nohy zatiaľ držia a žalúdok prijal polievku na Bezovci ako starú známu, na ktorú sa už náramne tešil. Spomenul som si za Inovcom aj na Katku. Presne na mieste, kde ma donútila driemať. Odvtedy driemem na ťažkých behoch pomerne často. Ale ten dnešný, mi tak nepripadá.

Záver dlhej cesty

Rok 2016 – spím ešte raz. Vlastne teraz už obaja. Asi som Katku na chate pod Inovcom definitívne unavil svojim slimačím tempom. Tá má ale trpezlivosť. Už len ona je dnes jediný dôvod, prečo to chcem dokončiť. Veď sa so mnou celkom vytrápila. Frflal a stonal celou cestou. Ešte sa k tomu Trenčhradu nejak zošúchať a potom dole v podhradí kukať na cestu, nech nás niečo nezrazí. Musíme pridať inak sme v pr…, mimo časový limit. Tlačím posledné energetické nič zo seba. Bežíme, dvere otvárame, sme „doma“ v telocvični. Zapisujú nám čas 23:45. Som suverénne posledný. Katku nepočítam, to ja som jej celodenná guľa na nohe.

Rok 2018 – stále sa držím medzi tými, ktorých bežecky obdivujem. Robí mi to dobre. A keby len to. Mne nie je vôbec zle 🙂 Prichádzam do Kalnice. Je tam tata. Čaká s Budvarom 12kou a teniskami bez štupľov. Čo budem X-CLAWy na rovnej hrádzi drať, šak je to drahá bota, ale táto si svoju cenu fakt zastane. Obúvam teda na vlnenú ponožku INOV8 Trailtalony 275. Už niečo zažili, ale čaká ma skoro 20 km plochej hrádze pozdĺž Váhu. Ešte ale fakt netuším, čo ma vonku čaká. Len viem, že sa malo zozimiť. Nejak sa mi po 80 kilometroch nechce. Veru, menej som dnes jedol a je čas dohnať to. Kecáme s Adamom, pripravuje film o slovenskom horskom ultrabehu. Veľa o ňom premýšľa, bude isto krásny, už sa teším. Tata mi podáva mastné chleby. Ja ich ihneď odčarujem 🙂 Dobehli ma aj tí, ktorých som ja dnes ani nemal predbehnúť. Ba čo viac, sú v tomto momente ešte viac nabudení ako ja. Bundy, rukavice, šatky cez ústa, lampy zapaľujú a vychádzajú smer finále. A mne sa nechce. A možno chce, len dnes viac verím tomu, čo si telo žiada. Na super čas to nie je, ale je to iná galaxia ako pred dvoma rokmi.

POME DO FINÁLE 2018 – HRÁDZA AKO HROM

Idem teda von. Jój, to je hrôza. Ovalil ma ľadový vzduch. V diaľke počujem niekde vo výške silnejúci vietor. Do kelu, tie vymenené topánky strašne zimu prepúšťajú. Mrznú mi konce prstov. No nič, bežať treba. Ale počkám na niekoho, kto ide za mnou… Skvelý chalan, zobral si ma na pár minút na starosť. Ja som stuhnutý a čakám kým sa cesta do kopca otočí a začnem konečne trochu „kúriť“. Omlúvam sa, už mi meno kamaráta spolubežca vypadlo. Verím, že sa stretneme na Lazovke, na STEFANIKovi alebo inde, aby som sa mohol poďakovať. Ideme do kopca spolu, mne sa mechúr ozýva a tak sa mi spolubežec v lesíku v tme stráca. Poznáte to, vypustíte blón, v tuhej zime vám prejde vlna tepla po tele a vy máte zrazu náladu ako vyvenčený pes 🙂 Tomu vravím reštart. Začínam stúpať. Malý kopec sa o chvíľu zlomí a môj kamoš ma púšťa. Vraj ho kolená už dole kopcom nedržia. Ja mám dnes nohy ako na prvých 20 kilometroch. Nuž asi som to celé flákal, alebo som šiel presne, čo (na čo) som dnes mal. Neviem sa rozpamätať. Ešte ma raz dobehol? Ak áno, kde sme sa rozlúčili? Mám to z pamäte vymazané. Niečo sa zmenilo. Chytá ma už asi ten túžobne očakávaný „flow“.

Rok 2016 (bežíme v opačnom smere ako v 2018tom. Beckov je prvá obec za Trenčínom)- schádzame z hrádze a Ďurimu sa podlamujú nohy. Dostáva kŕče do brucha. Chvíľu v duchu hreším, že čo sa sem ondil, keď toto vystrája. Ale je to priateľ, tak držím jak hluchý nadratého a za rameno ho dotiahnem do miestnej krčmy. On kaput, ale luxus oblečený. Ja naopak, nasrdený, vonku zima a ja len v požičaných trencloch od Marcela. „Ďuro, davaj dole gate?“ Čo?! „Hovorím, daj dole gate, tu máš tieto Marcelové bombarďáky. Na, tu je 20 euro, ber taxi a choď nazad do Trenčína. Čau!“, a už ma nebolo…

Rok 2018 – Beckov, cieľ sa blíži. Vidím tú prekliatu krčmu. Dnes je to ale o inom. Tuto som mal pred dvoma rokmi bežať a nie sa vliecť. Nuž, tak teraz si to vynahradím. Kašlem ja na vietor, šak tu zmrznem ak budem 3+ hodiny kráčať! Od Beckovskej krčmy akoby nový beh začal. Fučí jak besné. A ešte len bude, keď za chvíľu vyleziem na ten vysutý hrádzový chodník. Boha jeho veterného. To čo je toto?! A ešte mi v Kalnici povedali, že strhlo v potoku lávku a pred Trenčínom pôjdeme brodiť ľadovú vodu. Už mi je to fakt jedno. Tak bežím. Bežím ako vládzem a ja dnes fakt vládzem. Aspoň budem hicovať keď sa bachnem do tej ľadovice. Shit, shit, do riti, shit! Zapínam hudbu. Nie som rocker, ani punker. A keďže vietor mastí AC-DC, tak sa mu vysmievam a iPod dávam na plné gule romantiku, nech toho hajzla aspoň v mojich ušiach prehluším. Blbeček hysterický, nárazový. Na, tu máš, takú nepoznáš, čo? Choď do riti! Život je možno ťažký, ale nie je na hovno. Je pekný! Pekný ako táto hudba! A ty sa poser!

Beh proti vetru nie je čúranie 🙂 – dá sa to!

Bežím, točím nohy. Vidím čelovky, míňam prvých, druhých, tretích ľudí. Snažím sa každého pozdraviť. Boh vie, či počujú. Išli sme spolu celú cestu, tak vo finále treba povzbudiť. Títo všetci kráčajú a ja som pako. Ale Martin hovorí, že som, lebo „môžem“. Lebo mám svoj deň, lebo som sa nehnal v úvode, lebo pár týždňov vo fitku trénujem a je to druhá stovka v živote keď ma nič na tele nebolí… Čo ja viem, prečo to vlastne dnes tak je…? Je tu hnusne, strašne hnusne. To viem určite. A nechcem tu už byť. Na všetkých čo tu spolu šlapeme sa v cieli teším, ale teraz idem. Aj ten potok je malina. Veď som sa ho chystal takmer preplávať a nakoniec tam nejaké tie palety zavalené kameňmi ostali…

Aha Trenčín! Komanči dali onehdá na hradnú vežu hviezdu, ktorá svietila do ďaleka, aby prehlušila aj povesť o Omarovi a Fatime. Dnes tam svieti červená signálka na výstrahu lietadiel, ale tých komančov už z našich myslí nič nezmaže. Musíme zdochnúť všetci, čo si ich pamätáme, aby bolo v tejto krajine lepšie. Ale dnes nezdochnem. Dnes dobehnem bez toho aby som sa v tejto otočenej rúre z vysavača musel zastaviť. Ďalší song a ďalší, točím nohy podľa nich. Lebo dnes môžem. Ten chalan na kontrole na tom chodníku a jeho priateľka sú magori. Ešte väčší ako my, čo sa do tepla ponáhľame. Ľudské vyšinutie nemá hranice, ale táto stovka cieľ má. A ten už je pomaly tu. Konečne niekto, kto si to chce rozdať. Chvíľu cítim čelovku na pätách. A možno ho ťahám a pomáham. Lebo šak kto by sa tu chcel v tej kose tackať? A ak má čo len trochu síl, nech ide. Chvíľu sme bežali spolu, kým som ho striasol. Ale neobzeral som sa. A možno som si ho/ju len vymyslel, lebo som musel 🙂 Ale toho čierneho predomnou nie. Toho jasne vidím ako prešiel z kroku do behu a už odbáča k telocvični. Do kelu, už som tu! Ja som to zvládol, Máriška! A tak pekne hrajú v sluchátkach… Smejem sa. Bežím okolo šenku. Vidím ľudí zhrbených nad pohármi. Je im tam teplo a mne tu tiež. Dúfam, že sú šťastní ako ja a len ten môj sopel a slzy sú rozdiel medzi nami. A tak by to malo byť. Aby každý našiel šťastie tam kde je. A aby si každý povedal, že to má v tom živote nejak dobre vyvážené…

Som v cieli. Vlastne z behu samotného nemám, okrem konca, nejaké extra silné zážitky. Zrejme som to fakt flákal 🙂 Ale neskutočne sa teším na ľudí v tej rozsvietenej telocvični. Na tých, čo pomáhajú, na tých čo už dorazili aj tých čo ešte prídu. Veľa piva tečie, doháňam dnes riadne zameškané. Sedím na lavičke v cieli už viac ako šesť hodín. Nechce sa mi do spacáku. Až po pol piatej ráno to už konečne vzdávam.

Som v cieli. Dnes určite. Ubehlo to o viac ako sedem hodín rýchlejšie ako pred dvoma rokmi, ale to je fuk. Dôležití su priatelia a tá rovnováha. O rok sa určite vrátim 🙂

MUSICA RUNICA: Stereophonics – Maybe Tomorrow