„A tým bežcom povedzte, že…“

Prídu dvaja „Blaváci“ do krčmy. Otvoria dvere a výčap je až na druhej strane miestnosti. Je plná chlapov, čo kukajú hádzanú na obrazovke upevnenej nad policou so soletkami, slovenskými „zemiačkami“, zapaľovačmi a cigami. Aj horalky majú. Blaváci oblečení v šponovkách s bežeckými ruksakmi a baterkami na čele vykročia k výčapu a dávajú si záležať aby bol ich krok pevný. V rukách zovreté bežecké palice silnejšie ako pred chvíľou keď na námestí vystupovali z autobusu. Nik iný nestojí, všetky oči na nich.

Ešte pár krokov okolo všetkých stolov. Mám oči zapichnuté do tej hádzanej nad hlavou. Maťo mi kryje chrbát. Periferne zbadám chlapa na rohu stola. Dvíha sa a mieri za výčap. Tak tento to je, pomyslím si. Chce nás obslúžiť, alebo ho štve, že sme ho zdvihli od debaty…?

„Dve malé kofoly, prosím.“ odvážil som sa a pozrel mu do očí.

„Odkial idete?“ krčmárov pohľad mieri k Maťovi a ja dúfam, že si všimne jeho svaly.

„Z Bratislavy.“ Vynechávam už „prosím“, beriem drobné z tanierika a ponorím nos do Kofoly, nech sme už čím skôr vonku.

„A né z Roštúna?“

„Né, tam pójdeme nabudúce.“ Chytám rýchlo ich dialekt, dúfajúc, že zmiernim napätie…

„Aha.“, sklopí chlap zrak k pípe a dočapuje Maťov prídel.

Zozadu prichádza šedivý podsaditý Zeus. Sme v obkľúčení a za štyrmi stolmi sedia ďalší pätnásti… Hádzaná je zabudnutá. „A kam teda idete?“

„Do Bratislavy. Teda, prišli sme z Bratislavy, myslím vlakom a autobusom. A ideme nazad pešo.“ Nemotorne vysvetľujem.

„Jako?“

„No normálne, pešo. Rýchlym krokom s týmto čo máme na sebe. Ideme do nočnej.“

Maťo vyťahuje telefón a vraví, „Idem ešte žene napísať, že sme ókej a vyrážame.“

Zeusova šedivá brada sa roztiahne doširoka a napodiv mu úsmev odhalí zdravý biely chrup.

„Chlapi, že vy ste tí, čo organizujú ten závod v lete?“

„No sme. Presne tadeto sa v júni beží Štefánik.“

„Šak já som si to hned myslel! Šak pójdete týmto námestím hore, potom po ceste a za tri kilometre pójdete prudko doprava hore do kopca.“

„Šak ja viem, šak mój tatko to tu už roky značí, nezablúdime.“

„No šak dobre, šak jasné, šak vy to organizujete! A kedy to zas bude? Šak vy ste na ihrisku potom, né? Dycky ste na ihrisku, né?“

„Šak hej, na ihrisku máme stanicu kde tí bežci jedia a oddychujú. Šak my sme v noci v júni ticho keď tu bežíme. Ne? Hádam to nevadí…“

„Šak né! Neni žádny problém, je to super. A tým bežcom povedzte, že tento rok už budú už aj nové sprchy pre nych. Budú to mat na ihrisku pjekné!“, Zeus ma chytá priateľsky za rameno a šibalsky žmurkne.

„Jasné, povieme im! Určite sa potešia aj dobrovoľníci.“

„Držte sa chlapi, máte dlhú cestu!“

„Jasné, dovi, majte sa!“

„To je super, toto!“ hovorí Maťo vychádzajúc z krčmy.

„Hm, je. Oni tým tuším fakt žijú. Aspoň v tej krčme. A možno aj doma, časom. Jo, som rád, že nám to dovolia a nevyháňajú nás. Raz možno prídu aj na občerstvovačku ako na Dobrej Vode. Nie je to nereálne. Raz sa to prelomí. Možno už tento rok. Toto ma vie nakopnúť. Sološnica bude aj tento rok parádna. No, nebež to potom :). Poďme.“

Zapínam bundu, čelovku, hodinky a ide sa do tmy…:)

MUSICA RUNICA: Max Brodie – For the Better