Neodpadávam pri odberoch ani injekciách. Nemám problém s anestézou pri vŕtaní zubu. U zubára v kresle, aj u mojej holičky, pani Evky, vždy pravidelne zaspávam. Pani Evka mi pri strihaní potom hovorí, že „bacha, odkvecla Vám hlava, budú schody!“ A pán doktor zubár vraví, „nezatvárajte mi ústočká, pochrúmete mi vrtačku!“ Takže je vám dúfam jasné, že nie som žiaden strachopud, ano…?! 🙂
Trhania trvalého zubu, respektíve trhania dvoch zubov múdrosti som sa ale úprimne bál. A najmä ak som v našej rodine zažil, že jedny malé ústa dospelého človeka sa na takmer dva roky po vytrhnutí privreli natoľko, že spôsobovali bolesti, vynútili si rehabilitácie, špecálne nosenie strojčeka, poranenie veľkého rozsahu a do značnej miery aj s trvalým následkom… Preto ten strach a rešpekt dnes ráno.
Než som si vybral TOHO zubára, ktorému TOTO dovolím, urobil som si prieskum u ľudí s malou pusou a mini priestorom v ústach pre ich zuby. Oni sú tí rizikoví. A ak to im niekto dokáže vyšklbnúť bez následkov, moja tlama by mala byť v rukách takých trhačov v relatívnej pohode…
TRHAČKA NA PARÁDU
A stalo sa. Trhanie 2 osmičiek bolo dnes pre mňa po umrtvení otázkou cca 7 minút vrátane šitia. Všetci traja prítomní trhači pri mojej hlave sa pri postupnom vstupe do ordinácie síce zakaždým spýtali rovnakú otázku, „Tak ako? Tešíte sá…?“ 🙂 , ale ja som sa nedal psychicky zdeptať 🙂 .
Síce som na to minul celý tohoročný bežecký budget (štartovné na zahraničné preteky, niekoľko párov špičkových tenisiek a podobne), ale žijem, vzduch mi cez podnebie neprúdi, ústa zatiaľ otváram v pôvodnom prevádzkovom režime a pevne verím, že sa nedostavia komplikácie… Spokojnosť sa dostavila okamžite po zašití rán. To som ale netušil, že najlepšie pobavenie ma čaká až pri presune do práce…
TAXI, TAXI… HALÓ?
Privolávam Hopinom taxi. Zahryznutý do tampónu, píšem blížiacemu sa taxikárovi správu…
„Dobrý deň. Nevyprávam, vytrhli mi práve 2 zuby múdrosti. Pôjdem na námestie Sv. Františka…“
„OK, 
„
Sadám do auta…
„Dobrý, tak ja vás tam teda odveziem a nemusíme vyprávať.“
„Ďkjm!“
Zvoní telefón. Och. Číslo nepoznám, tak predsa len zdvíham.
„H-lómm?“
„Dobrý deň prajem! Tu je XY, Slovenský rozhlas. Prosím, nahrávame reláciu pri príležitosti výročia Štefanika, chceli by sme s Vami nahrať po telefóne rozhovor o Vašom ultrabehu.“
„Uhm, k-d-m?“
„Prosím? Nerozumiem…“
„Kedm?“
„Jáj, že kedy? No ideálne hneď teraz lebo to výročie, viete… Aby sme to mali.“
Prehĺtam liter slín v ústach vyplnených mŕtvym jazykom a skúšam…
„Hm, vi-te, tm je sm-la. Mne puáve vyt-hli dve ofmičky.“
Smiech… „Ajajáááj, tak to som mal volať včerá !“
„Nje, m-li ste voať pred hod-nou ! To by sme ešte ftihui…“
„Ajáááj! To je dobrééé „
„Nóóóó, supeu to je, poviem vám…!!! „
„No dobre, tak my si to naštudujeme na webe, pán Urbaník a s dovolením, môžme niektoré tie veci použiť ako vašu citáciu?“
„N j-snéé! Šak som to pís-l já né?! „
„No práve. Bude to dobré, nebojte.“
„J-sné, ja viemmm…“
„Tak dopočutia v lepšej forme! Rýchle hojenie prajem.“
„P-kne ď-kujm, v-žim si tm! Do p-šutiá!“
7,30 S BLOČKOM
„Máte to za 7,30 pane. Dám vám bloček?“
„Uhm! Voaui z uádia. Chseli rosh-vou…“
„Jáááj! To sa trafilí!!! Majte sá!“
„Doví, djiký! „
MUSICA RUNICA: Veselé zúbky