…možno, ale aká cesta a za čím?
„Vyzeráš strašne unavene.“, povedal mi Marian pred viac ako dvoma rokmi v Cortina d’Ampezzo pred štartom Lavaredo Ultra Trail. „Ja viem. A cítim sa ešte horšie. Ale ja to nejak dám.“, odpovedal som mu a odišiel som do stanu jesť a spať. Boli štyri dni po skončení STEFANIK TRAIL a dva pred štartom môjho prvého ultra behu v Alpách.
Rok predtým som STEFANIK TRAIL bežal, takže viem, že je ľahšie ST140 päťkrát bežať ako raz zorganizovať. Necelé dva dni pred štartom som sa cítil v tých nádherných dolomitoch úplne „vyflusnutý“… Prišiel som len pre jednu vec, zobrať si prvý kvalifikačný zápis a „ticket“ do lotérie o Western States. Nič iné ma nezaujímalo a popravde, cítil som pred pretekmi viac strach, ako radosť… Ale nakoniec som to dal. Dodnes sú to pre mňa moje najťažšie preteky, aké som kedy absolvoval. V podmienkach, aké som si vytvoril, som šiel do rizika na hranici únosnosti.
Po dvojročnej pauze idem LUT znovu. STEFANIK TRAIL bude tentokrát o dva týždne skôr. Už viem, čo ma v Cortine čaká. Mala by to byť výhoda. Ciele mám tentokrát dva. Prvý, opäť získať „tickety“ na Western States a pridať tak štyri k štyrom, ktoré už mám. Druhý cieľ, nie je o nič menej dôležitý. Chem byť v tom bare. Chcem stáť na stoloch ako ONI, ultrabežci. Chcem s nimi robiť mexické vlny vždy, keď sa na poslednej zákrute do cieľovej rovinky ukáže ďalší z nás. Bolo to neskutočné. Pribiehal som do cieľa pár minút pod hranicou 24 hodín. Ruky som zdvihol nad hlavu a na nich ukázal prsty s dvojkou a štvorkou. Pre ticket na WS bolo treba prísť v čase pod 26 hodín. Šťastie vo mne vrelo a pred pomyselnou páskou prišiel ešte tento výbuch radosti endorfínmi zaplavených ultra šialencov, rýchlejších ako ja.
Vtedy som to dotlačil z posledných síl, ale tentokrát chcem, aby mi ešte nejaké ostali do toho hniezda nespútanej radosti. Aj ja chcem medzi nich patriť, je to normálne. Aj ja chcem každému, kto to do cieľa v tú noc dotlačí po mne, vzdať úctu a venovať mu pokrik s krígľom v ruke. A prečo nie? Prečo stále kukať na hodziny?! Je to jedna z najkrajších vecí na tom športe. Vedieť pochopiť, čím si tí skvelí blázni prešli a stať sa toho súčasťou aj po dobehnutí do cieľa. Je to tak jednoduché, pre mňa dôležité a krásne. Preto chcem bežať znovu a opäť prísť až do cieľa. Tentokrát rozumnejšie, taktickejšie. A ak budem zdravý a nebudem hlúpy, budem v tom bare o čosi skôr ako keď som pred troma rokmi okolo neho prebiehal…:)
MUSICA RUNICA: Kings Of Leon – Waste A Moment
Tu ponúkam pre hobby ultrabežcov dôležité spomienky. Je to veľmi dlhý a podrobný blog o dlhej ceste LUT pre tých, ktorí by raz tieto nádherné preteky chceli zažiť a vyvarovať sa mnohých mojich chýb. Čítajte ho po častiach 1-2 týždne :). Písal som si ho viacmenej pre seba, aby som ani po rokoch na nič nezabudol. Dnes sa mi hodí. Použijem ho ako podrobný manuál a výstrahu v príprave na návrat.
Vďaka za fotky Viliam Bendík a Pali „tata“ Urbaník
Paráda 😉
vďaka, Martin 🙂